V mnohých farnostiach Veľký pôst znamená zvýšenú aktivitu: pribudli prinajmešom bohoslužby. Je iróniou, že dnes oslavujeme svätca, ktorý je stotožňovaný so spiritualitou ticha. Hlavným príspevkom svätého Gregora Palamu pre život Cirkvi je jeho výstižné a definitívne predstavenie hezychazmu, ktorý on nazýval „Posvätný pokoj“. Ide o mníšsky ideál stiahnutia sa do seba a mlčania, aby sa človek mohol sústrediť na zjednotenie s Bohom.

Kto je svätý Gregor Palamas?

Tento budúci svätec sa narodil v roku 1296 v Konštantínopole v rodine, ktorá mala významné postavenie na cisárskom dvore. Napriek cisárovej snahe pripravovať ho na službu na cisárskom dvore Gregor odišiel na horu Athos a stal sa mníchom. Po desiatich rokoch strávených na Svätej hore sa Gregor a ostatní mnísi z jeho monastiera stiahli do Solúna, pretože im hrozil turecký vpád. Tam a v Berei Gregor pokračoval vo svojom mníšskom povolaní, než sa v roku 1330 vrátil na Athos.

Po návrate na horu Athos sa Gregor prvýkrát stretol s Barlaamom Kalábrijským, italsko-gréckym mníchom a humanistom, ktorý bol predstaveným Monastiera nášho Spasiteľa v Konštantínopole. Barlaam sa zúčastnil na viacerých diplomatických misiách pre cisára, ako aj na rokovaniach s legátmi pápeža Jána XXII., ktoré boli zamerané na zjednotenie gréckej a latinskej cirkvi.

Barlaam napísal 21 traktátov kritizujúcich latinskú teológiu, najmä Filioque a učenie o pápežskom primáte, čo sa dostalo do pozornosti Gregora Palamu. Zatiaľ čo Barlaam v týchto otázkach zastával tradičné byzantské myslenie, Palamas ho kritizoval za učenie, že Filioque je nesprávne, pretože nie je možné určiť, od koho pochádza Svätý Duch, keďže Boh je v koniec koncov nepoznateľný. Takto sa začala rivalita, ktorá ovplyvňuje Cirkev na Východe i Západe až do našich dní.

Čo je hezychazmus?

Spor o Filioque bol len úvodom. „Hlavná udalosť“ sa týkala hezychazmu – štýlu kontemplatívnej modlitby, ktorý sa v tom čase praktizoval v mnohých gréckych monastierov. Východní mnísi – inšpirovaní Pánovými slovami: „Keď sa ty modlíš, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“ (Mt 6, 6) – už dlho vnímali srdce ako „vnútornú komnatu“, do ktorej musíme ísť modliť sa. Spoločenstvo s Bohom sa stáva možným, keď sa myseľ so svojimi spomienkami, starosťami a plánmi do budúcnosti podriadi srdcu, ktoré nadovšetko miluje Boha. Ježišova modlitba („Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym“) sa stala prostriedkom na umlčanie mysle a tým na vstup do tejto vnútornej komnaty srdca. Hezychasti k tomu pridali určité psychofyzické techniky, ako napríklad rytmické dýchanie a osobitný spôsob sedenia. Barlaam proti týmto metódam namietal a mníchov hezychastov, ktorých stretol, nazýval „pupkáčmi“.

Predstavení athoských monastierov požiadali Gregora Palamu, aby odpovedal na Barlaamovu kritiku, čo on urobil v sérii traktátov. Polemika sa čoskoro sústredila na teologický základ hezychazmu, na možnosť zažiť nestvorené Božie svetlo tak, ako ho zažili apoštoli pri svätom Premenení Krista na v vrchu Tábor. Hezychasti verili, že pomocou čoraz hlbšej modlitby môže mních zažiť toto Svetlo, ktoré podľa nich predstavuje božskú energiu. Barlaam, intelektuál vyštudovaný v aristotelovskej scholastike, napadol toto učenie ako heretické a celú metódu hezychastov ako antiintelektuálnu, pretože zastával názor, že filozofia je tým pravým prostriedkom na dosiahnutie poznania Boha.

Tento spor natoľko zasiahol Byzantskú cirkev, že v rokoch 1341 až 1351 sa v Konštantínopole konalo niekoľko miestnych koncilov, na ktorých sa diskutovalo o otázkach, ktoré nastolili Barlaam a Gregor. Nakoniec potvrdili učenie svätého Gregora Palamu, a to, že:

Svetlo, ktoré zažiarilo na vrchu Tábor počas Spasiteľovho Premenenia, nie je ani stvorením, ani Božou podstatou, ale Božou energiou: nestvorenou a prirodzenou milosťou, ktorá večne vyviera zo samotnej božskej podstaty;

V Bohu sú dve neoddeliteľné veci: Božia podstata a prirodzené a základné energie, ktoré vychádzajú z Božej podstaty v súlade so vzťahom príčiny a následku. 

Nemôžeme vstúpiť do Božej podstaty, ale môžeme sa podieľať na Božích energiách. Jedno aj druhé je nestvorené a večné.

Toto skutočné rozlišovanie medzi podstatou a energiami alebo operáciami neničí jednoduchosť Boha…;

Slovo θεότης (božský) sa nevzťahuje len na božskú podstatu, ale používa sa aj v reči o jeho pôsobení…;

Táborské svetlo je nevýslovnou a večnou slávou Božieho Syna, nebeským kráľovstvom, ktoré je prisľúbené svätým, nádherou, v ktorej sa Boží Syn zjaví v posledný deň, aby súdil celé ľudstvo.

Po konciloch

Konštantínopolskí patriarchovia strávili zvyšok štrnásteho storočia zdieľaním tohto učenia s ostatnými patriarchami a miestnymi cirkvami a zabezpečili si ich súhlas. Gregor Palamas sa stal arcibiskupom v Solúne, kde v roku 1359 zomrel. Konštantínopolský patriarcha Filotheos ho v roku 1368 kanonizoval ako svätého a napísal bohoslužobné texty pre jeho sviatok.

Barlaam opustil Konštantínopol v roku 1341 po koncile, ktorý odsúdil jeho učenie. Rímsky pápež ho prijal v Avignone a vysvätil ho za biskupa Gerace, gréckej diecézy v Kalábrii. Zomrel v roku 1348.

Hezychazmus a Západ

Palamovo učenie bolo dlho považované za podozrivé, ak nie za kacírske, na Západe, ktorý ako oficiálnu teológiu prijal aristotelovskú scholastiku, ako ju upravil svätý Tomáš Akvinský. Až v dvadsiatom storočí západní katolícki teológovia ako Henri de Lubac, Jean Danielou a Louis Bouyer vnímali učenie svätého Gregora pozitívne. V 30. rokoch 20. storočia Danielou napísal, aký bol nadšený, keď čítal o Palamovej „vízii ľudstva, ktoré je premieňané božskými energiami“.

V roku 1996 sa pápež Ján Pavol II. pozitívne vyjadril o základnej doktríne hezychazmu: o možnosti zbožštenia (theosis). Napísal: „Na Východe hezychazmus znamená spôsob modlitby, ktorý sa vyznačuje hlbokým pokojom ducha, ktorý sa zaoberá neustálou kontempláciou Boha pomocou vzývania Ježišovho mena. V niektorých aspektoch tejto praxe nechýbalo napätie s katolíckym názorom. Mali by sme však uznať dobrý úmysel, ktorý viedol obhajobu tejto duchovnej metódy, teda zdôrazniť konkrétnu možnosť, ktorá je človeku daná, aby sa zjednotil s trojjediným Bohom v intimite svojho srdca, v tom hlbokom zjednotení pomocou milosti, ktoré východná teológia s obľubou opisuje mimoriadne silným termínom „theosis“ („zbožštenie“).

Práve v tomto ohľade východná spiritualita nazhromaždila veľmi bohatú skúsenosť, ktorá bola energicky prezentovaná v slávnej zbierke textov s príznačným názvom Filokalia („láska ku kráse“) a ktorú koncom 18. storočia zhromaždil Nikodém Hagiorita. …

Koľko vecí máme spoločných! Je čas, aby katolíci a pravoslávni vynaložili mimoriadne úsilie na lepšie vzájomné pochopenie a s obnoveným úžasom bratstva spoznali, čo Svätý Duch v ich tradíciách uskutočňuje smerom k novej kresťanskej jari.“

(Ján Pavol II., Východná teológia obohatila celú Cirkev).

Zdroj: https://melkite.org/faith/st-gregory-of-palamas Preložil o. Ján Krupa