Jeho blahorečenie v roku 2017 viacerým Slovákom pomohlo objaviť túto osobnosť. Zorganizoval tri úniky z Československa. Tretí sa však stal začiatkom jeho utrpenia.

Don Titus Zeman chcel pomôcť svojim spolubratom, saleziánom pri úniku z Československa. V čase totality išlo samozrejme o ilegálnu činnosť. Bez ohľadu na nebezpečenstvo, ktoré z toho pramenilo sa po dvoch úspešných odhodlal aj na v poradí tretiu výpravu. Tá sa však skončila neúspechom a pomsta štátnej moci na seba nenechala dlho čakať. Na ôsmy deň oktávy Sviatku všetkých svätých je v centre pozornosti ešte stále "nový slovenský blahoslavený salezián", Don Titus Zeman. 

"Na Titusa Zemana veľmi doľahli udalosti barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950. Keď štátna moc obsadila kláštory a presunula rehoľníkov do sústreďovacích táborov, vďaka Božej prozreteľnosti bol na fare v Šenkviciach.
Trápilo ho pomyslenie, čo je so spolubratmi a rozmýšľal, ako by im pomohol. Začal sa zaoberať myšlienkou ilegálne odviesť mladých spolubratov a bohoslovcov do Turína, aby mohli dokončiť začaté štúdium. Navštívil dona Františka Revesa na fare v Brodskom a povedal mu, čo zamýšľa. Spolu sa išli pozrieť až k rieke Morave na miesta, kde začínalo hraničné pásmo a kde by mohli byť brody. Keďže nemali nijaké skúsenosti z ilegálnych prechodov hraníc, dohodli sa, že budú hľadať prevádzačov.
Don Titus sa vrátil do Šenkvíc so zámerom, čo najskôr sa stretnúť so spolubratmi.
V lete 2. júla 1950 navštívil dona Titusa v Šenkviciach don Ernest Macák a navrhol mu, aby odvádzal nedoštudovaných bohoslovcov a mladých spolubratov do zahraničia. Keď mu povedal, že ho napojí na jedného prevádzača, don Titus hneď súhlasil. Nezaváhal ani sekundu a prijal návrh, veď sám sa usiloval nájsť prevádzača.
Spolu odcestovali do Borského Svätého Mikuláša, kde dohodli stretnutie dona Titusa s prevádzačom Jozefom Mackom, ktorý bol jedným z najskúsenejších prevádzačov.
Don Titus sa stal organizátorom veľmi riskantnej a nebezpečnej činnosti. Od toho okamihu začal pripravovať prechod cez hranice.

Ani zlé skúsenosti a hroziace nebezpečenstvo počas prvých dvoch ilegálnych ciest do Turína neodradili dona Titusa od prípravy ďalšej cesty. Veril, že tí,  čo budú môcť študovať v Turíne, sa raz vrátia na Slovensko ako kňazi, alebo pôjdu ako misionári šíriť Božie slovo do sveta.
Z Talianska sa don Titus vrátil do saleziánskeho ústavu v Linzi a zistil, že Jozefa Maceka a Františka Totku zaistila rakúska polícia. Dona Titusa neopúšťala myšlienka previesť ďalšiu skupinu do Talianska. Kým čakal, kedy ich rakúska polícia prepustí, v sobotu a v nedeľu pravidelne kázal prostredníctvom rozhlasovej stanice Biele légie. Keď ani v marci 1951 nebol Jozef Macek ešte na slobode, dohodli sa s Františkom Totkom, že ďalšiu výpravu zorganizujú sami.

V snahe pomôcť svojim spolubratom si neuvedomoval riziko, do ktorého sa púšťal, lebo František Totka nebol taký skúsený prevádzač ako Jozef Macek, navyše bol neplavec.
František Totka pricestoval 22. marca za donom Titusom do Linza, spolu cestovali do Viedne a odtiaľ do Sierndorfu. Nepozorovane prešli cez celú sovietsku zónu, až prišli k rieke Morave. Rieka bola rozvodnená. Napriek tomu nafúkali čln a preplávali ju. Bol 23. marec 1.00 hod., keď sa dostali na slovenské územie. Za hranicami ich prekvapila hliadka, ale podarilo sa im ujsť. Mohli tak pripraviť ďalšiu skupinu na odchod z republiky.

Dňa 7. apríla 1951 sa v Šaštíne zišli don Andrej Dermek, don Leonard Tikl, don Pavol Pobiecky, don Jozef Paulík, dp. Justín Beňuška, ThDr. Štefan Koštial, koadjútor Jozef Baťo, bohoslovci Jozef Bazala, Anton Kyselý, Augustín Lovíšek, mladí spolubratia Ján Brichta, Anton Srholec, Anton Semeš, Anton Hlinka, Alojz Pestún a Klement Poláček. Nadránom 8. apríla sa vydali na cestu cez les smerom k Lakšarskej Novej Vsi, kde sa stretli s kňazom Antonom Botekom, prof. Františekom Minarovýchom, Dr. Emilom Šafárom a Dr. Viliamom Mitošinkom.
V noci bola búrka a terén, ktorým išli, bol rozbahnený. Don Titus poučil účastníkov výpravy, ako sa majú správať v lese a neskôr pri rieke Morave. Cesta bola dlhá a veľmi únavná. Starší kňazi nevládali sťaženým terénom postupovať potrebným tempom a zaostali. K rieke Morave prišli 9. apríla s viac ako trojhodinovým meškaním a zistili, že je stále rozvodnená. Navyše v skupine chýbali štyria alebo piati utekajúci.
V celej skupine vznikol chaos napriek ubezpečeniam dona Titusa, že uvažovaný spôsob prechodu cez rieku je bezpečný. Niektorí kňazi, najmä neplavci, to fyzicky a psychicky nezvládli. Báli sa.
Bolo už nadránom a nebola záruka, že sa všetci preplavia na druhú stranu za tmy. Don Titus nástojil:
– Za každú cenu sa treba pokúsiť prejsť, aj keď to niekto z nás odnesie prechladnutím alebo zápalom pľúc.
Napriek ubezpečeniam dona Titusa sa báli pokračovať v ceste cez rozvodnenú rieku. Nakoniec sa rozhodli, že sa vrátia. Skupina sa postupne rozpadla. Po rozchode ich spozorovali pohraničníci a postupne za pomoci armády a polície chytili šestnástich z dvadsiatich dvoch členov skupiny.
Už 9. apríla sa rozšírilo, že prechod sa nepodaril. Všetkým bolo jasné, že je zle. Smutná správa sa dostala aj do Turína a Ríma. V mysliach spolubratov nastalo zdesenie. V modlitbách sa obracali na Pána Boha a Pannu Máriu Pomocnicu kresťanov, s prosbou, aby ich zachránili pred smrťou." (zdroj: tituszeman.sk)

Don Titus Zeman - základný prehľad:

Titus Zeman sa narodil 4. januára 1915 vo Vajnoroch.

23. júna 1940 prijal kňazskú vysviacku v Turíne.

V lete 2. júla 1950 navštívil dona Titusa v Šenkviciach don Ernest Macák a navrhol mu, aby odvádzal nedoštudovaných bohoslovcov a mladých spolubratov do zahraničia. Keď mu povedal, že ho napojí na jedného prevádzača, don Titus hneď súhlasil. 

9. apríla 1951 - tretia výprava bola odhalená a 16 z 22 zúčastnených chytili. Pre Dona Titusa Zemana sa začali roky väznenia a nútené práce v Jáchymove.

Zomrel 8. januára 1969 v Bratislave.

Obhajoba dona Titusa:

Vo svojom svedomí sa necítim vinný. Všetko, čo sa mi kladie za vinu, robil som z lásky k Cirkvi a osobitne z lásky k Saleziánskej spoločnosti, ktorej ďakujem za všetko, čím som.
Cítil som povinnosť prevádzať „na západ“ kňazov, ktorým tu bolo znemožnené kňazské pôsobenie. Za zvláštne poslanie som pokladal pomáhať saleziánskym bohoslovcom a mladým spolubratom odísť študovať do Turína a dokončiť bohoslovecké štúdiá, keď tu po zatvorení rehoľných domov sa nemohli stať kňazmi, čo bolo ich vrúcnou túžbou. Svedomie mi nič nevyčíta. Som spokojný.

PREČÍTAJTE SI AJ:

Pavol Peter Gojdič: Muž zlatého srdca

Ján Vojtaššák: "Anjelom prikázal o tebe"

Ján Chryzostom Korec: Tajný biskup bez štátneho súhlasu

Zdenka Schelingová: Obeta pre trpiacu Cirkev

Silvester Krčméry: Nepriznal som sa k ničomu

František Paňák: Nech na každom sídlisku v Košiciach majú kostol

Vladimír Jukl: Budovateľ tajnej Cirkvi