Konciloví otcovia štvrtého ekumenického koncilu, ktorý sa uskutočnil v roku 451 v Chalcedóne, priznali svätému Gregorovi z Nazianzu titul „Teológ“. Išlo o poctu za jeho slávne teologické reči. Významný je Gregorov príspevok k objasneniu trojičnej dogmy. Gregor prepožičal trojičnej ortodoxii dokonalú formuláciu vetami, ktoré sa stali spoločným dedičstvom teológie.

Gregor veľkolepo opisuje postupnosť trojičného zjavenia v dejinách a Božiu pedagogiku. Píše, že Starý zákon otvorene ohlasuje existenciu Otca a začína zastreto ohlasovať existenciu Syna; Nový zákon otvorene ohlasuje Syna a začína zjavovať božstvo Ducha Svätého; teraz sa nám v Cirkvi zreteľne zjavuje Duch, a preto vyznávame slávu blaženej Trojice. Boh dávkoval svoje zjavenie, pričom ho prispôsoboval dobám a schopnosti ľudí vnímať.

Toto rozdelenie nemá nič spoločné s tézou o troch odlišných epochách: epocha Otca v Starom zákone, epocha Syna v Novom zákone a epocha Ducha v dobe Cirkvi. Rozlišovanie svätého Gregora sa týka poriadku zjavenia, a nie bytia alebo konania týchto troch osôb, ktoré sú prítomné a pôsobia spoločne v celom časovom rámci.

Ako vysvetlil pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa, hlavným príspevkom Gregora z Nazianzu pri sformulovaní trojičnej dogmy je završenie rozlišovania pojmov úsia a hypostáza, podstata a osoba. Gregor vytvoril trvalý pojmový základ, ktorým sa vyjadruje viera v Trojicu. Ide o jednu z najvynikajúcejších inovácií, ktoré kresťanská teológia zaviedla do ľudského myslenia. Z nej sa mohol vyvíjať moderný pojem osoby ako vzťahu.

Pre Gregora Trojica nie je abstraktnou pravdou alebo len dogmou. Trojica je jeho vášňou, jeho životným prostredím, už len pri spomenutí Trojice sa mu rozochveje srdce. Pravoslávni kresťania nazývajú Gregora „ospevovateľom Trojice“. Hlavne v Gregorovej básnickej produkcii sa zjavuje jeho nadšenie pre Trojicu. Používa výrazy ako „moja Trojica“, „drahá Trojica“.

Je všeobecne známe, že západná teológia sa vždy musela chrániť pred rizikom zdôrazňovania jedinosti božskej prirodzenosti na úkor rozlišovania osôb. Na tejto pôde sa mohla vyvinúť deistická vízia Cartesia a osvietencov, ktorá sa úplne vzdá Trojice, aby sa sústredila jedine na Boha, ktorého si predstavuje ako najvyššie Bytie alebo ako „božstvo“. Kant z toho vyvodil známy záver, podľa ktorého „z trojičnej náuky, ak ju berieme doslovne, nie je možné vyvodiť nič praktické“. Inými slovami, je irelevantná pre život ľudí a Cirkvi.

Toto bol bezpochyby jeden z faktorov, ktoré podľa názoru Raniera Cantalamessu vydláždili cestu modernému ateizmu. Ak by sa v teológii udržiavala pri živote myšlienka o trojjedinom Bohu namiesto rozprávania o vágnej „najvyššej Bytosti“, Feuerbach by nemohol tak jednoducho triumfovať s tézou, že Boh je pojem, do ktorého človek premieta seba a svoju vlastnú podstatu. Načo by sa človek potreboval rozštiepiť na troch: na Otca, Syna a Ducha Svätého? A v akom zmysle môže byť Trojica pojmom, do ktorého ľudský duch premieta a sublimuje seba? Feuerbach vyvrátil vágny deizmus, a nie vieru v trojjediného Boha.

Podľa Raniera Cantalamessu latinská vízia Trojice na jednej strane poskytuje oporu tejto deistickej deviácii, na druhej strane však obsahuje najúčinnejší liek proti nej. Nikdy sa nezavďačíme dostatočne Augustínovi za to, že svoju reč o Trojici postavil na Jánovom slove: „Boh je láska“ (1Jn 4,10). Boh je láska: preto je Trojica! „Láska predpokladá milujúceho, milované a lásku.“ Otec je v Trojici milujúci, je prameň a počiatok všetkého; Syn je milovaný; Duch Svätý je láska, ktorou sa milujú.

Edmund Husserl vysvetlil, že každá láska je láskou k niekomu alebo niečomu. Láska sa nedáva „doprázdna“, bez objektu. Nuž koho miluje Boh, aby bol definovaný ako láska? Človeka? Tak potom je láskou len niekoľko desiatok miliónov rokov. Vesmír? Tak potom je láskou len niekoľko desiatok miliárd rokov. A predtým koho miloval Boh, aby bol láskou?

Grécki myslitelia, keďže Boha si predstavovali predovšetkým ako „myslenie“, mohli odpovedať: Boh myslel seba samého; bol „čisté myslenie“, „myslenie myslenia“. No toto už nie je možné vo chvíli, keď sa povie, že Boh je predovšetkým láska, pretože „čistá láska k sebe samému“ by bola čistým egoizmom, ktorý nie je maximálnym povýšením lásky, ale jej úplnou negáciou.

A hľa, odpoveď zjavenia, ktoré Cirkev jasne vyjadrila svojou náukou o Trojici. Boh je láskou od večnosti, pretože ešte predtým, ako existoval nejaký objekt, ktorý by mohol milovať mimo seba, mal v sebe Slovo, Syna, ktorého miloval nekonečnou láskou, totiž „v Duchu Svätom“.

Svätý Gregor z Nazianzu by mal v nás vzbudiť vo vzťahu k Trojici odvážne prianie: urobiť z nej „našu“ Trojicu, „drahú“ Trojicu, „milovanú“ Trojicu.