Cirkev nazýva „Otcom“ toho, ktorý nemá otca a nikdy nebol niekoho synom, vysvetľuje alexandrijský cirkevný otec Atanáz Veľký v Prvom liste Serapionovi (16: PG 26, 568).

Evanjelista Ján hovorí, že Slovo bolo „na počiatku“ (po cirkevnoslovansky „v načali“, ako zakladajúci princíp).

Cirkevní otcovia tvrdili, že týmto „počiatkom“ je osoba Otca. On, ktorý je osobným počiatkom všetkého, je sám bez počiatku, ktorý by zapríčinil jeho existenciu. Inými slovami, Otec je počiatok bez počiatku.

Táto antinómia vyjadruje slobodu božskej osoby Otca, ktorý nie je zapríčinený niečím alebo nikým.

Kapadócky cirkevný otec Gregor Teológ vo svojej reči O dogme a ustanovovaní biskupov (7: PG 35, 1073) vysvetľuje: „Otec je ... jednak bez pôvodu, jednak sám pôvodom - pôvodom v tom, že on je príčinou a prameňom a večným svetlom.“

Otec ako počiatok všetkého stvorenia napĺňa všetky veci a súčasne prevyšuje všetko stvorené.

Vo svojej skúsenosti Cirkev vždy kontempluje Otca vo vzťahu k Synovi a Svätému Duchu, a túto Trojicu (Triádu) ako spoločenstvo osôb.

Kyjevský metropolita Hilarion vo svojom Vyznaní viery píše:

„Verím v jedného Boha, Otca oslavovaného v Trojici – nezrodeného, bezpočiatočného a bezkonečného; v Syna – zrodeného, no spolu-bezpočiatočného a spolu-bezkonečného s Otcom; a vo Svätého Ducha – ktorý vychádza z Otca a zjavuje sa v Synovi, spolu-bezpočiatočného a rovného s Otcom a Synom. Verím v Trojicu, jednu v podstate, no početnú v osobách; Trojica podľa mien, no jeden Boh.“

Otec je Otcom, pretože je Otcom Syna a Zdrojom vychádzania Svätého Ducha. Syn a Svätý Duch sú „z Otca, hoci nie po Otcovi“, upozorňuje Gregor Teológ vo svojej Tretej teologickej reči (3: PG 36, 77).

Rodenie Slova a vychádzanie Ducha netreba chápať v kategóriach času: „Lebo Otec večne rodí Syna, spolu-večného a spolu-vládnuceho, a Svätý Duch je v Otcovi, oslavovaný so Synom; jedna sila, jedna prirodzenosť, jedno božstvo“ (Kvetná Trióda, Nedeľa Päťdesiatnice, Stichira na Žalm 140).

Boh Otec je počiatkom nedeliteľného a najdôvernejšieho spoločenstva (po grécky koinonie) božských osôb v láske.

Osobná odlišnosť Otca od Syna a Svätého Ducha spočíva v skutočnosti, že Otec je nezrodený. On, sám nezrodený, je počiatkom osoby Syna a osoby Svätého Ducha. Skutočnosť, že Boh Otec je bez počiatku, znamená, že nie je podmienený nikým a ničím.

Kyjevský metropolita Hilarion vo svojom Vyznaní viery píše:

„Otec je nazývaný takto, pretože rodí Syna; a Syn je nazývaný takto, pretože je rodený Otcom; a Svätý Duch je nazývaný takto pre svoje vychádzanie z Otca, no je neoddeliteľný od neho.“

V anafore (= eucharistickej modlitbe) liturgie svätého Bazila Veľkého Cirkev nazýva Otca neobsiahnuteľným a neopísateľným. Neobsiahnuteľnosť Otca znamená, že nijaká etapa nášho poznávania Boha nie je definitívna. Koniec koncov len Boh môže poznať Boha až do jeho hlbín: „Čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch“ (1Kor 2, 11).

Podľa slov apoštola Pavla, naše poznanie Boha bude rásť vo viere, pokým ho neuvidíme „z tváre do tváre“ (1Kor 13, 12). Neobsiahnuteľnosť Boha garantuje ľudstvu nekonečný rast v poznávaní Boha, ktorý je „večným životom“.

Tak, ako nemožno opísať Otca, tak aj jeho neobsiahnuteľnosť dosvedčuje nemožnosť zredukovať osobu Boha na nejaké formy vyjadrenia, ktoré používajú ľudia, či už prostredníctvom obrazu alebo slova.

Boh Otec sa nezobrazuje na ikonách, pretože Otec sa nevtelil a ani neprijal obraz ľudskej bytosti. Otca zjavil len jeho jednorodený Syn, ktorý je „obrazom neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15).

Zdroj: Christ - our Pascha