Nedeľa po Slávnosti Zoslania Ducha Svätého je v liturgickom kalendári Rímskokatolíckej cirkvi venovaná Slávnosti Najsvätejšej Trojice.

V Gréckokatolíckej cirkvi sa Presvätá Trojica oslavuje v rámci sviatku Svätej Päťdesiatnice – Zostúpenia Svätého Ducha, ktoré predstavuje dovŕšenie zjavenia existencie jedného Boha v troch osobách.

Ako povedal pre Tlačovú kanceláriu Konferencie biskupov Slovenska gréckokatolícky kňaz a náboženský redaktor Rádia LUMEN Ján Krupa, Slávnosť Najsvätejšej Trojice zaviedol pre celú západnú Cirkev v roku 1334 pápež Ján XXII. "Jej korene treba hľadať najmä v stredovekom Španielsku a Galii, kde sa v obrane proti pretrvávajúcemu arianizmu, ktorý popieral pravé božstvo Krista, rozvinulo mimoriadne zdôrazňovanie Božej Trojice," upozornil Ján Krupa.

Okolo polovice 8. storočia sa v sakramentári Gelasianum Vetus objavuje dodnes používaná omšová prefácia o Najsvätejšej Trojici: Je naozaj dôstojné a správne, dobré a spásonosné vzdávať vďaky vždy a všade tebe, Pane, svätý Otče, všemohúci a večný Bože.

Lebo ty so svojím jednorodeným Synom a Duchom Svätým si jeden Boh, si jeden Pán: nie ako jediná osoba, ale ako Trojica osôb jedinej božskej podstaty. A čo podľa tvojho zjavenia veríme o tvojej sláve, to isté bez rozdielu vyznávame aj o tvojom Synovi, aj o Duchu Svätom. A keď vyznávame pravého a večného Boha, klaniame sa trom božským osobám jedinej podstaty a rovnakej veleby.

Pre túto velebu ťa oslavujú anjeli, archanjeli, cherubíni a serafíni, ktorí neprestajne spievajú a jedným hlasom volajú: Svätý, svätý, svätý...

- - - -

Vzhľadom na polemický historický kontext svojho vzniku sa táto omšová prefácia podobá podľa Jána Krupu dogmatickému traktátu, čo je pre liturgický text skôr neobvyklé. "Autor zaiste čerpal z náuky o Trojici kapadóckych cirkevných otcov Bazila Veľkého, Gregora Teológa a Gregora Nysského, ktorí vidia spoločnú Božiu podstatu (ousia) uskutočnenú v troch osobách (hypostaseis) Otca, Syna, Svätého Ducha," zdôraznil Ján Krupa.

Pojem Trojica – v spojení Najsvätejšia Trojica – vyjadruje ústrednú dogmu kresťanského náboženstva. Ján Krupa pripomína, že prvé dva ekumenické koncily v Nicei (r. 325) a Konštantínopole (r. 381) definovali základnú náuku o Najsvätejšej Trojici, ako aj vlastnosti jednotlivých božských osôb: nestvorený Otec - Stvoriteľ, Otcom splodený Syn – Vykupiteľ a z Otca vychádzajúci Svätý Duch – Oživovateľ.

"V západnej Cirkvi sa pôvod Ducha Svätého pripisoval rovnako Otcovi i Synovi, t.j. Duch vychádza z Otca i Syna (ex Patro Filioque)," upozornil Ján Krupa s tým, že starokresťanskí teológovia a konciloví otcovia vychádzali pri formulovaní náuky o Najsvätejšej Trojici zo svedectva Svätého písma a z liturgie Cirkvi.

Pojem Trojica je naznačený už v Starom zákone (Genezis 1,26; 18,1-15), ale výslovne vyjadrený je v Novom zákone v Ježišom misijnom príkaze učeníkom: "Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého" (Matúš 28, 19).

O Trojici Otca, Syna a Ducha Svätého hovorí aj apoštol Pavol (2 Korinťanom 13,13). Podľa svedectva Jánovho evanjelia Ježiš o sebe povedal: "vo mne je Otec a ja v Otcovi" (10, 38), "keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo" (15, 26).

Pokiaľ ide o dogmu o Najsvätejšej Trojici, Katolícka cirkev vyznáva jedného Boha v troch osobách, t.j. trojicu jednej podstaty. "Božské osoby sa navzájom odlišujú vzťahmi: Otec je ten, ktorý plodí, Syn je ten, ktorý je splodený, a Duch Svätý je ten, ktorý z oboch vychádza. Odlišnosť však nerozdeľuje Božiu jednotu (Katechizmus Katolíckej cirkvi 253-256)," upriamuje pozornosť katolícky kňaz Ján Krupa, podľa ktorého spoločným dielom troch božských osôb je spása ľudského pokolenia. "Božské osoby sú neoddeliteľné v tom, čím sú a čo konajú (v ekonómii spásy). No v spoločnom Božom konaní každá osoba koná to, čo je jej v Trojici vlastné, najmä vo vtelení Božieho syna a v darovaní Ducha Svätého," zdôrazňuje.

Plán spásy sa rozvíja v celých dejinách v poslaní Syna i Ducha Svätého, v ktorom pokračuje Cirkev (Katechizmus Katolíckej cirkvi 257-267). Kresťania sú povolaní mať prostredníctvom liturgického života účasť na tajomstve Najsvätejšej Trojice. "Zapamätajme si, že Boh sám o sebe (imanentná Trojica) sa zjavil v ľudských dejinách kvôli našej spáse (ekonomická Trojica). Pri všetkom teologickom výklade zostáva tento „Boh v troch osobách“ tajomstvom, ku ktorému treba pristupovať so žasnúcim veriacim srdcom," hovorí Ján Krupa s tým, že nikdy sa nezavďačíme dostatočne svätému Augustínovi za to, že svoju reč o Trojici postavil na Jánovom slove: „Boh je láska“ (1Jn 4,10). Boh je láska: preto, uzatvára Augustín, je Trojica! „Láska predpokladá milujúceho, milované a lásku“ (De Trinitate VIII, 10, 14). Otec je v Trojici milujúci, je prameň a počiatok všetkého; Syn je milovaný; Duch Svätý je láska, ktorou sa milujú.

Ján Krupa zároveň upozornil, že nemecký filozof Edmund Husserl vysvetlil, že každá láska je láskou k niekomu alebo niečomu, ako je každé poznanie poznaním niečoho. Láska sa nedáva „doprázdna“, bez objektu. Nuž koho miluje Boh, aby bol definovaný ako láska? Človeka? Tak potom je láskou len niekoľko desiatok miliónov rokov. Vesmír? Tak potom je láskou len niekoľko desiatok miliónov rokov. A predtým koho miloval Boh, aby bol láskou? Grécki myslitelia a vo všeobecnosti náboženské filozofie všetkých dôb, keďže Boha si predstavovali predovšetkým ako „myslenie“, mohli odpovedať: Boh myslel seba samého; bol „čisté myslenie“, „myslenie myslenia“. "No toto už nie je možné vo chvíli, keď sa povie, že Boh je predovšetkým láska, pretože „čistá láska k sebe samému“ by bola čistým egoizmom, ktorý nie je maximálnym povýšením lásky, ale jej úplnou negáciou. Odpoveď zjavenia, ktoré Cirkev jasne vyjadrila svojou náukou o Trojici. Boh je láskou od večnosti, ab aeterno, pretože ešte predtým ako existoval nejaký objekt, ktorý by mohol milovať mimo seba, mal v sebe Slovo, Syna, ktorého miloval nekonečnou láskou, totiž „v Duchu Svätom“," dodáva gréckokatolícky kňaz.