Boh sa zjavuje ľudstvu nielen ako Stvoriteľ a Vševládca (Pantokrátor), ale aj ako Otec a Spasiteľ svojho ľudu. Dejiny ľudstva sú posvätnými dejinami, pretože sa v nich zjavuje a koná Boh. Boh realizuje svoj plán spásy v dejinách skutkami a slovami, ktoré majú vnútornú jednotu.

Skutky uskutočnené Bohom manifestujú a potvrdzujú učenie vyjadrené skrze jeho slová, zatiaľ čo slová ohlasujú skutky a objasňujú tajomstvo, ktoré je v nich obsiahnuté. Plnosť pravdy o Bohu a spáse ľudstva sú nám objasnené v Kristovi, ktorý je súčasne prostredníkom i plnosťou celého Zjavenia.

Boh zjavil Adamovi a Eve, a skrze nich celému ľudstvu, ich povolanie pokračovať v diele stvorenia: „Ploďte a množte sa a naplňte zem a podmaňte si ju“ (Gn 1, 28). Keď naši prarodičia odpadli od Boha skrze svoj hriech, Boh neopustil ľudstvo, ale sľúbil, že pošle Spasiteľa: „... ono [potomstvo ženy – Ježiš Kristus] ti [hadovi] rozšliape hlavu“ (Gn 3, 15).

Aj keď človek stratil pravé poznanie Boha skrze pád, neprestáva hľadať toho, ktorý je pôvodcom všetkých vecí. Keď apoštol Pavol hovoril obyvateľom Atén o tomto hľadaní, povedal:

Aténčania, podľa všetkého vidím, že ste neobyčajne nábožní. Lebo keď som sa prechádzal a prezeral si vaše svätyne, našiel som aj oltár s nápisom: „Neznámemu bohu.“ Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem. Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukou (Sk 17, 22-24).

Medzi tými, ktorí „hľadali Boha, či by ho nejako nenahmatali a nenašli“ (Sk 17, 27), sa Boh zjavil Abrahámovi a povolal ho, aby sa stal otcom všetkých veriacich, poskytol mu prísľub potomstva a krajiny. Boh potvrdil tento prísľub tým, že dal Abrahámovi syna Izáka a jemu Jakuba.

A tak, keď sa zjavil Mojžišovi v horiacom kríku, aby ho povolal vyviesť svoj ľud z Egypta, z domu otroctva, Boh, ktorý je, sa zjavil ako „Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba“ (Ex 3, 15), „Boh našich otcov“ (Dt 26, 7).

Tým, že prevedie Izraelitov cez Červené more, že im dá svoje prikázania na hore Sinaj a že privedie do zasľúbenej zeme, Boh ukazuje, že nielen vstupuje do dejín svojho ľudu; on ich tiež povoláva k plnosti života v ňom: „Budem chodiť uprostred vás a budem vaším Bohom, a vy budete mojím ľudom“ (Lv 26, 12).

Dávidovi, ktorý si želal postaviť dom pre Boha, chrám, Boh prisľúbi, že on sám mu postaví „dom“. Boh vyvedie z jeho bedier potomka, Mesiáša, ktorého kráľovstvo nebude mať konca (porov. 2Sam 7, 1-16).

Cirkev vidí naplnenie tohto prísľubu v Ježišovi Kristovi: „On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lk 1, 32-33).

V Novom zákone je plnosť zjavenia dosiahnutá v jednorodenom Synovi, ktorý je večne v lone Otca a zjavuje Otca (porov. Jn 1, 18). Sám Ježiš zdôrazňuje: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14,9). Ježiš takto potvrdzuje, že on a Otec sú jedno (porov. Jn 10, 30). Ako „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15) Kristus prináša plnosť zjavenia. Kristus, pravý Boh a pravý človek, zjavuje v sebe aj obraz dokonalého ľudského bytia.

Cirkev verí, že existuje len jedno zjavenie Boha ľudstvu. Úplnosť Zjavenia nám priniesol a odovzdal Ježiš Kristus, takže neexistuje žiadne ďalšie zjavenie.  Božie zjavenie je stále odovzdávané Cirkvou, Kristovým telom, aby sme mohli stále rásť vo viere a poznaní Boha.

Vo svojom bohoslužobnom živote Cirkev spája kalendárny rok s liturgickým rokom – dejinný čas s posvätným časom spásy. V liturgickom slávení sa historické udalosti pozemského života Spasiteľa stávajú spasiteľnými tajomstvami pre nás. Týmto spôsobom Boh naďalej koná v dejinách až do ich definitívneho dovŕšenia v druhom príchode Ježiša Krista. Zatiaľ čo v Starom zákone sa Boh zjavil vyvoleným jednotlivcom – patriarchom, prorokom, kráľom –, v Novom zákone všetci členovia Kristovej Cirkvi dostávajú jeho zjavenie.