Čo je tajomstvo?

Tajomstvá nás fascinujú a desia zároveň: je to inštinktívny strach z toho, čo nepoznáme. Tajomstvá, v bežnom zmysle kriminálnych záhad alebo puzzle, ktoré treba poskladať, ilustrujú, ako reagujeme na nepoznané, totiž zmesou poplachu a intríg. Hádanky nás zvádzajú až k frustrácii alebo eufórii, v závislosti od našej schopnosti ich vyriešiť. Tajomstvá nás udržiavajú v napätí a strachu, nútia nás hľadieť do tváre našej krehkosti v nebezpečenstvách života a v temnote smrti. Tieto bežné tajomstvá vrhajú svetlo na hlbiny samotného života ako tajomstva, ako zmesi poznaného a nepoznaného, lákavého a hrozného.

Tajomstvo je pre niektorých iba metaforou toho, čo ešte nepoznáme, a to z dôvodu povery či nevedomosti; tieto osoby veria, že ľudský intelekt jedného dňa dokáže preniknúť do všetkých tajomstiev vesmíru. A predsa existujú hranice pre naše poznanie. Ako môže nejaká bytosť, ktorá je súčasťou stvorenia, vysvetliť svoju existenciu? Je to úloha, ktorá si vyžaduje pohľad zvonka. Dnešná veda začala uznávať niektoré z teoretických hraníc poznania: hranice súbežnej polohy a rýchlosti častíc, času ako premennej, ktorá je obmedzená pohľadom. V knihe Jób nachádzame niečo podobné. Boh vysvetľuje, že niektoré otázky nemôžu nájsť úplnú odpoveď u človeka. „Kto to prozreteľnosť zatemňuje zas a slovami, v ktorých vedy vôbec niet?!... Keď som zem zakladal, kde si vtedy bol, nože mi to povedz, akže pravdu znáš!“ (Jób 38, 2. 4). Nedokážeme odpovedať na otázku, prečo sme tu, pretože do existencie sme sa nepriviedli sami; ani nedokážeme uniknúť tajomstvu smrti, do ktorej sme všetci povolaní. No neveríme, že to, čo nedokážeme poznať, nemá význam, a preto sa nachádzame pred tajomstvom.

Neznáme je desivé, ale tajomstvo nie je jednoducho to, čo nie je poznateľné. Je tiež nádej, že to, čo bolo zahalené, by sa mohlo odhaliť, aj keď v hraniciach našej prirodzenosti. Svätý Pavol mohol napísať, že „som sa stal jej [Cirkvi] služobníkom podľa Božieho daru, ktorý som dostal pre vás, aby som naplnil Božie slovo, tajomstvo, ktoré bolo od vekov a pokolení skryté, ale teraz sa zjavilo jeho svätým“ (1 Kol 1, 25 – 26). Tajomstvo v skutočnosti implikuje, že odpovede na naše konečné otázky existujú, hoci sme neschopní porozumieť im. Samotnou skutočnosťou našej existencie nás tajomstvá volajú k tomu, aby sme prekročili svoju ľudskú prirodzenosť a smerovali k nekonečnu.

Skrytý, a predsa zjavený

Nesmieme prestať dúfať, že spoznáme niečo z Boha, pretože Boh nám zjavuje niečo z tajomstva. Práve toto je jeden aspekt tajomstva: ako a prečo sa Nepoznateľný rozhodol komunikovať seba samého nám. „On mení časy i veky, zosadzuje a ustanovuje kráľov, dáva múdrosť múdrym a poznanie tým, čo chápu. On odhaľuje hlboké a skryté veci, vie, čo je vo tme, a svetlo s ním býva... Je Boh na nebi, ktorý odhaľuje tajomstvá“ (Dan 2, 21 – 23, 28).

Nech už o sebe samom prezradí čokoľvek, Boh zostáva tajomstvom. V Starom zákone Boh povie Mojžišovi: „Niet človeka, ktorý by mňa videl, a ostal by nažive!“ (Ex 33, 20). Keď Mojžiš nalieha a pýta sa Boha, aké je jeho meno, odpoveď je veľmi tajuplná. „Boh povedal Mojžišovi: ‚Ja som, ktorý som!‘. A dodal: ‚Toto povieš Izraelitom: Ja som ma poslal k vám!‘“ (Ex 3, 14). Zjavenie Boha týmto spôsobom vyjadruje skutočnosť, že Boh sám v sebe nie je poznateľný ľudskej obmedzenosti. Zdroj každého bytia či existencie nemôže byť obsiahnutý v nejakom mene. Toto slúži ako výstraha pre akúkoľvek z našich ideí o Bohu. Žiadna z nich nemôže byť dokonalá, pretože nemôžeme pochopiť Boha, aký je sám v sebe.