Možno je to aj Vaša skúsenosť, že Vás v tomto sviatočnom období niekto nečakane potešil, alebo ste Vy sami urobili niečo pekné pre iných. Radosť z dieťaťa pri štedrovečernom stole sme mali aj my.

Sme bezdetný manželský pár. S plnou dôverou v Božiu prozreteľnosť hovorím, zatiaľ. Na Vianoce roku 2018 sme sa však s manželom rozhodli, že sami nezostaneme. Ak nerátam zvieracieho člena našej domácnosti, štrnásťročnú Mojku, boli sme traja.

Pred pár rokmi som sa zamilovala do muža s veľkým srdcom. Nevidela som to hneď od začiatku, ale dnes som šťastná a vďačná, že mi Boh otvoril oči. Zásluhu na tom, že som jeho manželka, pripisujem naozaj najmä Bohu. Keď sme sa s Lukášom zoznámili, nebola to láska na prvý pohľad. Vtedy som sa často obracala k Ježišovi s prosbou, že ak chce, aby sme boli spolu, nech mi vloží do srdca viac lásky k nemu, lebo inak to nevidím. A stalo sa. Ale to je iný príbeh...

Moja polovička mi často pripomína, že musíme byť vďační za všetko, čo nám je v živote dopriate. Obaja si uvedomujeme, že je za čo ďakovať každý boží deň. Máme prácu, ktorá nás napĺňa, útulný domček, v ktorom sme našli šťastný domov, zdravie nám slúži primerane veku, a navyše stále sú tu naši rodičia, ktorí nás ľúbia, aj keď niekedy to prejavujú zvláštne. Tešíme sa zo súrodencov a ich detí a máme okolo seba zopár skvelých priateľov, susedov i kolegov.

V čase Vianoc sú ľudia k sebe vždy akosi milší a štedrejší. A dôvodom nie je len rozdávanie darčekov, ktoré isto potešia malých aj veľkých, ale aj uvedomenie si, že oslavujeme príchod nášho Spasiteľa na svet. Toho, ktorý nám za svoj krátky život na zemi neprestajne ukazoval, že naším poslaním je s radosťou slúžiť iným. Nikdy nezabudnem na slová o. Martina Mojžiša keď nám v chráme Pater Noster pripomenul, čo povedal Pán Ježiš keď hovoril o poslednom súde. Otec Mojžiš zdôraznil, že Ježiš jasne povedal, podľa čoho nás pri súde rozdelí do Božieho kráľovstva, alebo do zatratenia. Čokoľvek ste urobili alebo neurobili mojim blížnym mne ste to urobili, alebo neurobili. (Mt 25, 31n) Teda nie podľa množstva odmodlených ružencov alebo iných pobožností, či absolvovaných pútí nás bude Pán Ježiš súdiť, pokračoval o. Martin, ale podľa toho, ako sme slúžili iným.

Každý kresťan má okolo seba rozdávať radosť, tak ako Ježiš Kristus, ktorý hlásal evanjelium, čo znamená "radostná zvesť." A tak sme si aj my s manželom povedali, že sa tým budeme riadiť a pokiaľ možno nielen na Vianoce. K Štedrej večeri sme si pozvali chlapca z detského domova menom Lukáš. Nie je to však hocijaký chlapec, ktorého by sme si sami vybrali. Môj manžel sa pred rokom zapojil do programu dobrovoľníkov, ktorí pomáhajú deťom z detského domova tým, že sa pre nich stanú akýmsi parťákom (buddym) pre život, aby sa jedného dňa, keď dovŕšia vek dospelosti, mali na koho obrátiť, ak by ich rodina opäť zlyhala. A tak sa zoznámili dvaja Lukášovia. Ich vzťah som najskôr pozorovala z diaľky, veď ono to chce čas, aby si ľudia našli k sebe cestu a vybudovali si dôveru. Chlapec je v kritickom veku. Má 12 rokov a vstupuje do obdobia, ktoré niektorí psychológovia právom nazývajú choroba. Teda do puberty. Aj keď je ako každý iný chlapec, predsa si nesie výnimočný príbeh, ktorý patrí len jemu.

Pred Vianocami nás navštívila sociálna pracovníčka z destkého domova, ktorá nám z jeho života prezradila dosť na to, aby som si v sekunde uvedomila, že aj keď moje detstvo nebolo dokonalé, v porovnaní s tým jeho sa dokonalým javí. Z úcty k "malému" Lukášovi nebudem zdieľať jeho príbeh do detailov, veď každý z nás si vie predstaviť niekoľko scenárov ako vyzerá život detí, ktoré skončia v detskom domove. Prichádzajú z patologického prostredia, ktoré je pre nich natoľko nebezpečné, že detský domov je tým lepším riešením. Vďaka Lukášovi sme spoznali aj jeho terajšiu profesionálnu mamu Majku, ktorá je pre mňa hrdinkou, tak ako všetci profesionálni rodičia. Preto verím a modlím sa za to, aby ich naša spoločnosť vedela doceniť a legislatíva zaplatiť tak, ako si to zaslúžia za ich neúnavnú a neprestajnú prácu s deťmi z detských domovov.

Ešte som nemala príležitosť sa nášho hosťa opýtať ako mu s nami počas Vianoc bolo, no jedno viem isto. Nikto a nič mu nenahradí mamu a otca. Keď som sa ho pýtala, čo by si najviac želal od Ježiška povedal, že mobilný telefón. A keďže Ježisko je štedrý, dobrý a vypočúva naše prosby, tak si ho aj pod stromčekom našiel. Jeho radosť bolo veľká. No nie dosť veľká na to, aby zatienila radosť z toho, že sa mu pár dní pred Vianocami ozvala mama, ktorá sa nehlásila niekoľko mesiacov.

U nás v rodine bolo vždy zvykom mať prestreté pre jedného hosťa navyše, ak by prišiel pocestný, aby sme ho pritúlili. Vďaka môjmu manželovi sme medzi seba prijali chlapca, ktorý za svojich 12 rokov zažil už veľa odmietnutia. No Boh sa stará o nás všetkých a aj jemu dal do života ľudí, ktorí ho majú radi a snažia sa spraviť jeho život krajším. Každý chceme mať pocit, že niekam patríme. On tento pocit stále hľadá. Nevie, čo s ním bude a či jeho biologická rodina ešte vytvorí tú základnú bunku, ktorá mu bude ukazovať skutočné hodnoty, formovať ho a chrániť, aby z neho raz vyrástol čnostný človek. Ak budeme aj my jednými z tých, ktorí v dobrom ovplyvnia jeho životnú cestu, budeme poctení. Jedna večera určite nestačí. Bude si to vyžadovať ešte veľa práce, trpezlivosti a času. No nepochybne je to nevyčísliteľná investícia.

Určite poznáte zlaté pravidlo z Matúšovho evanjelia "Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im." Ak chceme dostávať mali by sme najskôr dávať, ak chceme byť prijatí, mali by sme najskôr prijímať. Aj tých, ktorí sú iní ako my, ktorí sa odlišujú svojím zmýšľaním, správaním, farbou pleti či vierovyznaním. Veď Boh je láska, tak na to nezabúdajme nielen na Vianoce, ale aj po celý nový rok 2019. Želám vám všetkým, aby ste zažívali a cítili Božiu blízkosť a priazeň, aby ste boli požehnaní a požehnaním, aby ste ľúbili a boli ľúbení a aby ste mali radosť a boli radosťou. Tu a teraz.