V seriáli NAŠI BISKUPI sa dočítate o Mons. Tomášovi Galisovi, žilinskom diecéznom biskupovi. Za svoje priority považuje mládež, rodinu a núdznych. Pridávame aj zážitky z Panamy.

Len pred pár týždňami ste sa vrátili zo Svetových dní mládeže v Paname. Čo si odtiaľ odnášate?

Je to krajina, ktorá patrí do strednej Ameriky, majú tam pol dňa svetlo a pol dňa tmu a celý rok horúco. Pre nás, ktorí sme tam prišli, to bol šok. Na Slovensku mínusové mrazy a tam tropické teploty. Európanov v Paname bežne nevidia. Je to krajina, ktorá je svojim spôsobom úrodná a bohatá, ale často nevedia dobre hospodáriť s týmto bohatstvom. Ako ľudia sú však veľmi srdeční, veľmi otvorení. Cítili sme sa ako doma, až na tú jazykovú bariéru, ale to už patrí k tomu, keď človek cestuje do inej krajiny.

Neboli to vaše prvé SDM. Máte s čím porovnávať. Kde všade vo svete ste už boli s našimi mladými?

Zúčastňujem sa na svetových dňoch mládeže od roku 2002 a všetky sú originálne. Jedno stretnutie je vždy v Európe a potom jedno v mimoeurópskom priestore a takto sa to vždy strieda. Moje prvé svetové dni mládeže boli v roku 2002 v Toronte, potom v Kolíne nad Rýnom, kde už bol s nami Benedikt XVI., potom bolo Sydney, odtiaľ sa išlo do Madridu. Nasledovalo Rio de Janeiro, neskôr Krakov a nakoniec Panama.

Tie zámorské SDM sú pre nás vždy trochu aj také exotické. Keď ideme takto ďaleko, vždy je to mládež univerzitná alebo pracujúca, keďže je to aj drahšie. V Európe je nás ale už zo Slovenska oveľa viac. Veľmi veľa Slovákov bolo prirodzene v Krakove, ale napríklad aj v Madride.

Ste predsedom Rady pre mládež a univerzity KBS. Uvažovali ste už ako mladý kňaz, či ešte ako bohoslovec, že sa budete zameriavať na mladých ľudí?

Zrejme je to prirodzené, že každý mladý kňaz, keď je vysvätený, sa chce venovať mladým. Mne v mladosti jeden z mojich principálov povedal: „Venuj sa miništrantom a dievčatá dostaneš ako dar.“ O toto som sa usiloval. Miništranti sú nádejou, že z nich raz môže byť duchovné povolanie.

Mládež, ktorá je tu dnes, ak to porovnám s časom, keď som nastupoval ako novokňaz, tak je to diametrálne odlišné. Moderné technológie veľmi rýchlo menia náš život. Musím priznať, že dnes je už pre mňa o niečo náročnejšie porozumieť mladým.

V deväťdesiatych rokoch ste boli aj rektorom kňazského seminára v Badíne. Zrejme aj tam môžeme nachádzať základ toho, že pôsobíte aj v subkomisii pre pastoráciu povolaní a semináre?

Do tej subkomisie ma, dá sa povedať, zatiahol nebohý pán biskup Kojnok. Už vtedy som bol rektorom seminára, bol som mladší ako on. Hovorieval mi: „Ty tomu lepšie rozumieš.“ Bolo to prirodzené, že ak som bol aktívny vo formácii kňazov, tak sa odo mňa očakávalo aj pôsobenie v subkomisii pre pastoráciu povolaní a semináre.

Žilinská diecéza patrí medzi najmladšie na Slovensku. Dnes je tu už viac ako 10 rokov. Aké boli začiatky? Budovali ste v podstate na zelenej lúke?

Teraz môžem povedať, že to bolo veľmi ťažké. Aj to prijatie zo strany kňazstva. Nič tu nebolo pripravené. Chvalabohu, toto všetko je už za nami. Budovu biskupského úradu nazývam tri v jednom. Je tu nielen bývanie biskupa, ale aj kuriálne úrady a diecézne centrum. V novovzniknutej diecéze od začiatku chcem dávať do popredia mládež, rodinu a núdznych. A stále to zostáva pre mňa dôležité.

Vaša diecéza je známa aj tým, že pravidelne vydávate v tlačenej podobe časopis NAŠA ŽILINSKÁ DIECÉZA. Čo vás k tomu viedlo?

Patrónmi diecézy sú sv. Cyril a Metod. Vznikli sme práve na ich sviatok 14.2.2008. Keďže sa v tom čase blížilo 1150. výročie od príchodu vierozvestcov na naše územie, tak som si pomyslel, že by bolo dobré ponúkať kňazom a spoločenstvám vypracované katechézy. Zachytili sme prvotný „boom“. Neskôr záujem trochu upadol, nie je to jednoduché udržať tlačený časopis diecézy. Avšak záujem zatiaľ je, mnohé farnosti sa tešia, že sa dozvedia, čo sa robí v rámci diecézy. Inak by sa to mnohí ľudia vôbec nedozvedeli. Mnohí ľudia sú potom povzbudení a obnoví to ich vieru.

Vráťme sa ešte do minulosti. Dobre si vás pamätajú aj veriaci z banskobystrickej diecézy. Ako si spomínate na tento čas?

Prežil som tam 58 rokov života, polovicu kňazských rokov v totalite, druhú polovicu po páde komunizmu. Žil som tam naplno, teraz to isté robím v Žilinskej diecéze. Rád sa stretnem s ľuďmi z tých rokov, keď si pamätám meno niektorých veriacich z dávnych čias, ľudia sú príjemne prekvapení. Aj po rokoch sú to pekné stretnutia a pekné spomienky.

Sledujúc vaše kroky a biskupskú službu, patríte medzi biskupov, ktorí sprevádzajú svojich kňazov, alebo veriacich naozaj do rôznych kútov sveta. S mladými v Paname, boli ste aj na eucharistických kongresoch v Dubline, či na Filipínach. Ako zvládate také ďaleké cesty?

Niekedy je to z núdze čnosť. Bol som napríklad aj na eucharistickom kongrese v Ríme. Už po príchode do Žilinskej diecézy som formoval diakonov a tak som ich zobral do Dublinu, aby mali zážitok univerzálnej Cirkvi. Filipíny zas boli o tom, že kňazi, ktorí tam cestovali, ma nahovorili, aby som išiel s nimi, lebo taká výprava má väčšiu vážnosť, keď je v nej aj biskup. Nemôžem povedať, že by som nejako rád cestoval, keď je to jednoducho potrebné, tak idem.

V mladosti ste sa venovali fotografovaniu. Biskupská služba síce neposkytuje veľa priestoru na záľuby, ale možno predsa len, stíhate sa niekedy vrátiť k tomuto koníčku?

Teraz už nie. Keď dnes fotíte mobilom, tak sú z toho krajšie fotky ako vtedy. Snažil som sa byť dobrým fotografom. Neskôr som sa špecializoval na diapozitívy, vtedy sa to premietalo aj so zvukom. Kvôli tomu sme si zaobstarali SONET duo. To bol jediný magnetofón, s ktorým sa dalo chodiť aj do priestoru. A takto sme premietali fotografie aj s hudbou.

Žilinská diecéza patrí zároveň aj medzi turisticky najatraktívnejšie časti našej krajiny. Krásna príroda, množstvo salašov, pôvodná architektúra... Získalo si vás špeciálne nejaké miesto vo vašej diecéze?

Dostal som najkrajšiu časť Slovenska. Severozápad Slovenska má všetko okrem mora. Máme vrchy, doliny, jazerá, jaskyne, kúpele. Väčšia časť našej diecézy má diaľnicu, je to teda veľmi mobilná diecéza. Od Žiliny mám najvzdialenejšiu farnosť len niečo vyše 80 kilometrov.

Krása je na Rajec, krása je na Súľovské skaly, krása je aj Manín, Podmaním. Potom hraničné vrchy s Českou republikou. Terchová, Turiec, Kraľovany, to sú krásne miesta.

V diecéze máte inšpiratívny zvyk. Ak má rodina aspoň 7 detí, tak od toho siedmeho dieťaťa v poradí sa môžu tešiť, že im dieťa pokrstíte práve vy!

Ešte ako pomocný biskup v Banskej Bystrici som bol na návšteve v Slovinsku a videl som, že arcibiskup v Ľubľane chodil krstiť piate dieťa a pomocný biskup štvrté dieťa v rodine. Po návrate som to načrtol otcovi biskupovi Rudolfovi a vtedy kto chcel v banskobystrickej diecéze, tak mohol využiť to, že pomocný biskup pokrstil štvrté dieťa v rodine, a diecézny biskup piate. Akonáhle som prišiel do Žiliny, bol som vo farnosti na Solinkách, kde mi pán farár vysvetlil, že tam bežne rodiny mávajú ešte 4-5 detí. A bolo tam naozaj veľa maminiek v požehnanom stave. A tak som tam povedal, že ja, ak v tejto diecéze budem krstiť, tak od siedmeho dieťaťa v rodine. A myslel som si, že to je vyriešené. A o mesiac na to mi zavolal ten pán farár zo Soliniek, či dodržím to, čo som sľúbil. Bol som veľmi prekvapený, ako rýchlo sa práve v tej farnosti našla rodina so siedmym dieťatkom na svete. Tým sa to celé začalo. Dodnes som pokrstil viac ako 40 detí.

Tie maminy sú také krásne, lebo každé dieťa si maminu skrášli. Ja im prajem a žehnám.

TRI NAJ otca biskupa Tomáša Galisa:

NAJzážitok z niektorých svetových dní mládeže

Spomeniem zážitok z Ria de Janeiro. Svetoznáma socha Krista s rozpätými rukami na vrchu Corcovado – asi každý z nás ju pozná. Chcel som sa tam dostať. Na prvý raz sa nám to nepodarilo a tak sme si kúpili lístky na druhý deň. Kým na nás prišiel rad, čas bežal a ja som stále nemal ešte absolvovanú svätú omšu. Keď sme po čakaní až podvečer prišli hore, bola tam taká hmla, že pod tou sochou som nevidel ani jej ruky. Bol som sklamaný, že sme vôbec nič nevideli. Neskôr niekto prišiel s informáciou, že v útrobách sochy je kaplnka. A ja som stále myslel na to, že kedy budem mať tú svätú omšu. Až sa ktosi opýtal, či tam nie je nejaký kňaz, ktorý by mohol slúžiť svätú omšu. Prihlásil som sa, že som biskupom a viem slúžiť svätú omšu po taliansky. Keď to počuli Taliani, tak v priebehu 10 minút tam bolo vyše 20 kňazov a okamžite plná kaplnka. Hoci som nevidel Krista, bol som šťastný, lebo som mohol sláviť svätú omšu v ňom, v útrobách sochy, s takým výnimočným spoločenstvom.

NAJlepšia fotografia, akú ste kedy spravili

Keď som bol na strednej škole, tak som fotil kultúrne pamiatky – Spišský hrad, Praha, Kroměříž. A fotil som aj ľudí pri práci. Vtedy ste mali obmedzený počet fotografii na filmoch, museli ste si dať pozor, aby, ak už fotíte, to stálo za to. Dnes s digitálnymi fotoaparátmi je to samozrejme úplne iné...

NAJinšpiratívnejší človek (súčasník, alebo z histórie) pre vás

Ja som vďačný za mojich rodičov. Otec už nežije, ale mama ešte áno. Mali odvahu. V roku 1968 som bol po prvý raz v Taliansku, o rok na to zase v Taliansku a Nemecku. V tejto dobe museli mať odvahu.

A určite chcem spomenúť aj biskupa Rudolfa Baláža. V našej farnosti bol kaplánom. Keď som dospieval, bola to pre mňa veľmi silná osobnosť.

Prečítajte si aj:

NAŠI BISKUPI: Stanislav Zvolenský

NAŠI BISKUPI: Bernard Bober

NAŠI BISKUPI: Ján Babjak

NAŠI BISKUPI: Ján Orosch

NAŠI BISKUPI: Marián Chovanec

NAŠI BISKUPI: Štefan Sečka

NAŠI BISKUPI: František Rábek