V sérii NAŠI BISKUPI sme zavítali do Rožňavy. Biskup Stanislav Stolárik je tam už takmer päť rokov. Do svojej diecézy pozýva misionárov a spomína aj na lásku k futbalu.

V Rožňave sa narodil a po 60 rokoch sa do nej znova vrátil ako diecézny biskup. Stojí na čele diecézy, ktorá sa rozprestiera na veľmi rôznorodom území z geografického i kultúrneho hľadiska. Poslucháčom Rádia LUMEN je otec biskup Stolárik dobre známy z viacerých priamych prenosov aj ako verný syn Panny Márie. Ako nám viac krát potvrdil, vo svojom živote sa snažil riadiť poslušnosťou voči Bohu a tým, ktorí ho v živote viedli. A tak si ho Pán Boh povolal nielen do služby biskupa, ale napríklad aj do služby profesora filozofie. Ani jednu vec nečakal a Božia vôľa v jeho živote ho neraz prekvapila.

Otec biskup, ste rodák z Rožňavy, dlhé roky ste ako kňaz pôsobili v Košickej arcidiecéze a nakoniec Božím riadením ste sa dostali späť na svoje rodisko, na pozíciu diecézneho biskupa. Zrejme ste nečakali, že vás Pán Boh nakoniec vráti domov do Rožňavy...

Len sa potvrdzuje to, čo tak zvykneme hovorievať, že Pán Boh je veľký srandista. Keď mu hovoríme o svojich plánoch, vždy sa začne akosi podivuhodne usmievať – keby sme to tak ľudsky chceli povedať. Pretože, naozaj, ja som sa v Rožňave len narodil, my sme vtedy bývali v Moldave nad Bodvou, potom sme sa presťahovali do Košíc. Po 60 rokoch si ma Pán Boh zavolal znova do Rožňavy. Nečakal som to, aj keď sa občas v tejto súvislosti moje meno omieľalo, ozaj som s tým nerátal a bol som veľmi prekvapený, keď ma pán nuncius oslovil práve s touto voľbou.

Patríte ku generácii kňazov a biskupov, ktorí svoje povolanie nachádzali v časoch neslobody pred rokom 1989. Ako ste zvládli nepriazeň tej doby?

Pozrime sa nielen na to, čo bolo za komunizmu, ale na to, akí boli vtedy ľudia. Niektorí spolužiaci zo strednej školy sa divili, že som urobil takýto krok. Všeobecne sa o tom veľa nevedelo, pretože vtedy sa podávala prihláška cez biskupský úrad a nie cez školu, ako je to teraz. Tí, ktorí ma poznali, teda okruh veriacich, sa z toho veľmi tešili. A dovolím si povedať, že napriek útlaku režimu istá priazeň voči tejto životnej ceste tu bola. Nehovorím, že komunisti boli nadšení, veď môjho otca si vtedy predvolávali, prišli na moju strednú školu intervenovať, nech stiahnem prihlášku a môjmu otcovi ponúkli, že ma dostanú na akúkoľvek inú školu, ak to urobí... Avšak boli tu mnohí ľudia, ktorí sa skutočne tešili, že sa rodí nové povolanie kňaza. Napriek tzv. numerus clausus – obmedzený počet, sa mi podarilo dostať do seminára a boli to moje najkrajšie roky. Rád sa tam vraciam v spomienkach. A tu sa znovu Pán Boh ukázal ako veľký srandista, pretože, keď som sa stal pomocným biskupom v Košiciach, moje bývanie bolo v kňazskom seminári a vtedy som tam strávil 11 rokov.

Viac ako 10 rokov ste boli pomocným biskupom v Košickej arcidiecéze. Ako sa vám odchádzalo z metropoly východu po dlhých rokoch?

V Košiciach som bol skutočne dlho. Chodil som tam do škôl, strávil som tam väčšiu časť detských rokov. Prerušením bolo vlastne len štúdium v Bratislave v seminári a kňazské putovanie po Košickej arcidiecéze. A potom znova 11 rokov v Košiciach ako pomocný biskup, takže dá sa povedať, že s týmto prostredím som zrástol, veľa som chodil po diecéze. A keď sa pýtate, či sa mi ľahko alebo neľahko odchádzalo, na to by som povedal to, že ja som bol tak vychovaný, že ak príde oslovenie, tak je to prejav Božej vôle. Neodchádzalo sa mi ľahko, toto menovanie som jednoducho prijal, najskôr vo svojom srdci, potom svojim príchodom sem do Rožňavy. Pomaly sa napĺňa 5 rokov mojej služby v Rožňave a postupne si skladám mozaiku toho, kde to vlastne som.

Rožňavská diecéza je veľmi rôznorodá. Na vašom území máte Horehroncov, gemerské kraje s bohatou históriou, Novohrad a teda aj maďarsky hovoriacich veriacich. Na prvý pohľad sa to javí ako dosť nesúrodý celok. Darí sa vám zjednotiť ľudí v diecéze?

Ešte ste nespomenuli spišskú časť. Predstavte si Krompachy a Banskú Bystricu. Priesečník týchto miest je moja diecéza. Nemecká je 18 km od Banskej Bystrice, to je prvá naša farnosť. A pozrime sa na to aj zo severu na juh – napríklad taká Heľpa a na juhu pod Lučencom je dedina Nová Bašta ako posledná farnosť, a to je znova obrovská vzdialenosť. A hoci nemáme veľa veriacich, čo sa týka rímsko-katolíkov v porovnaní s inými diecézami, predsa máme veľkú rozlohu. Je to náročné pri cestovaní, niekedy najmä v zime pri veľkom počte horských cestičiek. Každý kút diecézy je iný, každý kút je potrebné iným spôsobom osloviť. Je to diecéza, ktorú chcela ešte prvá československá vláda zrušiť zo svojich dôvodov, no táto diecéza žije, sú tu stále obetaví kňazi, ktorí aj v týchto náročných podmienkach pôsobili a aj veriaci sa museli s týmito podmienkami vyrovnávať. Verím, že nás Pán Boh bude požehnávať a aj táto rôznorodosť sa postupne bude stmeľovať.

Mnohé kraje vašej diecézy sú považované za hladové doliny, na mnohých miestach s pádom veľkých zamestnávateľov klesla životná úroveň. Je podľa vás možné cez vieru v Boha pozdvihnúť úroveň života v týchto regiónoch?

Niekedy sa mi to javí ako zamotaný kruh. Stále sa hovorí o tom, čo by sa stalo, keby tu bola rýchlostná cesta, že by prišli investori, prišli by ľudia za prácou. Dôsledok týchto neexistujúcich ciest je malý pracovný trh a tí, ktorí neboli naviazaní na vlastné rodiny a boli šikovní, tak odišli. Nastalo vyprázdnenie regiónu, no tí, čo tu ostali majú svoje potreby a teda aj duchovné potreby. V tomto prostredí pracujú kňazi, ktorí cez týždeň v kostole občas nemajú nikoho, prípadne sú tam dvaja-traja. Je to zvlášť frustrujúce pre kňaza, ktorý má evanjelizačný zápal a nedostáva spätnú väzbu. Snažím sa kňazov povzbudzovať k adorácii po vzore sv. Jána Máriu Vianneya, aby sa takýmto spôsobom pretvárala diecéza. Pripomínam silu eucharistie, ktorá je tam prítomná. Sú iste živšie časti diecézy, kde to tak nie je, no sú kraje, kde je to tak, ako hovorím... Často hovorím tým, ktorí túžia po misiách, že nemusia chodiť niekam ďaleko, nech prídu do Rožňavy. Budú to mať aj domov bližšie ako z nejakého iného kontinentu. Dovolím si povedať, že keď bude niekto dvíhať týchto ľudí po duchovnej stránke, tak možno vznikne medzi ľuďmi aj nejaká samoiniciatíva ako riešiť svoje postavenie vznikom nových projektov a nakoniec aj nových pracovných miest.

Viete dobre po maďarsky? Ako zvládate komunikáciu s maďarsky hovoriacimi veriacimi?

To je problém. Keď som bol oslovený, že mám prísť do Rožňavskej diecézy, hneď som zareagoval, že neviem po maďarsky. A bolo mi povedané, že vymenovaním vikára pre maďarsky hovoriacich veriacich sa to vyrieši. A keď už ja idem do tohto prostredia, tak to, čo sa môže povedať po slovensky poviem ja a po maďarsky sa v liturgii zapojí niekto, kto je pri mne. Prízvuky v maďarčine ma zrádzajú, s maďarčinou sa tu nepohnem. Mám samozrejme rád aj maďarsky hovoriacich veriacich, dva krát ročne slúžim sv. omšu v „maďarskom“ kostole u františkánov v Rožňave a po sv. omši je taká milá komunikácia s týmito ľuďmi, ale po slovensky. Každý tu rozumie po slovensky, a ak sú také obce, že je to so slovenčinou zložitejšie, tak tam samozrejme posielam vikára.

Bežní veriaci vás môžu vnímať aj ako veľkého mariánskeho ctiteľa. Čo pre Vás osobne v živote urobila Panna Mária?

Čo urobila pre syna mama, keď si ju tak váži? Skôr je však namieste otázka: Ako si môže syn nevážiť svoju mamu? Ja vychádzam z toho a ďakujem Pánu Bohu, že k tejto úcte ma viedla moja mama cez modlitbu ruženca. Moju mariánsku úctu ovplyvňoval aj rozbeh pútnického miesta v Obišovciach ešte za komunizmu, kde som vtedy mal možnosť podieľať sa na tom. Uvažujme však nad tým, akou úlohou poveril Boh Pannu Máriu. A keď si uvedomíme, koľko dôvery do nej vložil, tak ja taký nepatrný človek, nebudem mať všemožnú dôveru v tú istú Máriu, ktorá bola Božou Matkou? A na druhej strane tak ľudsky keď poviem, kam ide dieťa s rozbitým kolenom? Predsa k mame, ona pofúka a bude dobre. Aj po ľudskej a aj po teologickej stránke cítim zvláštnu ochranu Panny Márie v mojom živote a preto ju mám vo svojom biskupskom hesle „mocou Ducha Svätého a s Máriou“.

Ak sa s vami osobne zhovára nejaký redaktor Rádia LUMEN, často zostáva prekvapený, ako dobre poznáte náš program. Viac krát ste boli s nami aj v Krakove. Aký máte vzťah k LUMENU?

Ja sa len veľmi teším z vašej činnosti. Médiá vždy boli siedmou veľmocou, vidíme, čo dokážu. A zamýšľame sa nad tým, čo dokážu v pozitívnom slova zmysle. Rádio LUMEN aj TV LUX vnímam ako médiá, ktoré sa dostanú tam, kde sa biskup, či kňaz možno vôbec nedostanú. Dnes je už taká možnosť, že v tejto chvíli nás počujú kdesi v Austrálii, a to je obrovská vec. Totiž médiá na druhej strane robia všeličo, a tým myslím aj na veci, ktoré neslúžia dobrému. Aj keď naše katolícke médiá neprevažujú počtom, nemajú veľké zdroje financií, predsa treba dôverovať Bohu, že tu sa rozosieva a vy ste ako Dávid s prakom v ruke proti Goliášovi. Dávid, ktorý môže premôcť aj Goliáša, len je potrebné robiť a modliť sa, aby ste boli otvorení na Božie požehnanie. Mám pocit, že idete týmto smerom, žehnám vám, dbajte na kvalitatívny rast, máte širokú ponuku, každý môže počúvať niečo iné. Raz mi jeden pán povedal, že on si v sobotu robí v dielničke a popri tom počúva nejakú odbornú reláciu, ktorá ho zaujíma. A popri práci je napojený na Rádio LUMEN. Raz mi jeden vysokoškolský profesor, ktorý má svoje videnie sveta, povedal, že on keď ide v aute, tak počúva iba LUMEN, lebo je tam čosi pozitívne. A to je napĺňanie vašej misie.

V roku 2005 ste boli menovaní za profesora v odbore "dejiny filozofie". Ako ste sa vlastne k filozofii dostali? Čo môže filozofia povedať dnešnému človeku?

Išiel sa obnoviť seminár v Košiciach a teraz už emeritný pán arcibiskup Tkáč sa obrátil na mňa, že budem učiť filozofiu. Skoro som odpadol, veď ešte som mal v pamäti okamih, keď som nastúpil do kňazského seminára, otvoril som knihu ontológie a povedal som si, že túto školu nikdy neskončím. Nejakým spôsobom som to predýchal, začal som štúdiá v Poľsku a poriadne som sa tam zapotil, ale zvládol som to. Odrazu som prichádzal na to, že filozofia je veľmi pekná veda, napomohla mi porozumieť viacerým teologickým veciam. Stálo to za to a mnohé aj protichodné myšlienkové prúdy, s ktorými sa stretávajú študenti, mi napomohli v lepšej orientácii v rôznych situáciách života.

V mladosti ste vraj hrávali aktívne futbal za košickú Lokomotívu...

Bolo to ešte v žiackych časoch, keď bol futbal môj život. V Košiciach vtedy hrali Lokomotíva a VSS. Ja som fandil Lokomotíve, ale som chodil na futbal na jeden i druhý štadión. Úsmevne som hovorieval, že rozhodca sa najprv pozrel, či som ja na štadióne a až vtedy zapískal začiatok zápasu. Keď sú deti zamestnané pohybovou kultúrou, tak neriešia nejaké nezmysly. Zostal som však na žiackej úrovni, viac som už nehrával aktívne, ale bolo to pekné obdobie. Aj môj brat hrával, ten to však dotiahol ďalej. Hrávali sme dokonca aj hokej, vyskákali, vybehali sme sa. Dnes už kolená bolia, kľačí sa mi ťažšie a všetko sú to len spomienky. Škoda však, že dnes je už všetko sprofesionalizované, už tu nie je len prirodzený záujem o pohyb. Keď idem na cintorín v Košiciach, kde mám pochovaných rodičov a ďalších príbuzných, tak blízko je športová škola a obdivujem chlapcov, ako dokážu narábať s loptou. Tešil by som sa, keby aj spomedzi nich vyrástol v budúcnosti, keď nie biskup, tak kňaz. A s futbalom tak trochu súvisí ešte jedna vec. Na štadióne Lokomotívy som si povedal, že nikdy by som si nepomyslel ani vo sne, že tam bude raz blahorečenie Anky Kolesárovej, ktoré prebehlo na tých miestach, kde som sa roky naháňal za loptou.

Ako prežívate súčasné provizórium života Cirkvi, keď sa nemôžu sláviť bohoslužby s veriacimi?

V tomto čase pandémie sme ohraničení so svojimi možnosťami, a keď aj teraz v Rožňavskej diecéze prežívame Rok eucharistie, zdá sa, že mnohé akcie sa nepodarí zrealizovať. No napriek tomu každý z nás môže viac prežívať tento čas. Ako sa hovorí, skôr ako budeme ľuďom hovoriť o Bohu, je potrebné hovoriť s Bohom o ľuďoch. Každý kňaz má teraz možnosti, aby sa dlho pýtal Pána na to, čo ho zaujíma, na prípadné aktivity. Nech nekonáme aktivity pre Pána, ale bez Pána. Aj ja osobne využívam tento čas na osobnú adoráciu, je možnosť pomodliť sa denne tri ružence, pomodliť sa krížovú cestu. Ďakujem aj vám v mediálnej sfére, že je možné osloviť ľudí. Osobne sa vraciam aj k dlho nevybaveným veciam a k ratovaniu svojho zdravia. Modlili sme sa Deviatnik k Panne Márii zakončený zasvätením sa Panne Márii. Priznám sa, že už mám aj niečo našepkané zvrchu na máj a verím, že budeme ďakovať už 13. mája Panne Márii za zlepšenie situácie. Všetkých uisťujem, že dennodenne sa modlím za diecézu, kňazov, veriacich, rehoľníkov, diakonov, bohoslovcov, pretože všetci vytvárame jednu veľkú rodinu. Ďakujem aj za spätnú podporu a všetkým rád žehnám.

TRI NAJ OTCA BISKUPA

NAJlepší spôsob relaxu po ťažkom dni

Záleží aj na tom, ako som unavený. Rád čítam niečo ľahšie, napríklad detektívky (Hercule Poirot)

NAJväčšia výzva v pastoračných snahách v rámci diecézy

Na základe toho, čo mi povedal aj pán nuncius pri menovaní, venovať sa kňazom a v rámci rozsiahlosti diecézy tak ako to stíham a zvládam zdravotne, povzbudzovať ich v duchovnom živote.

NAJvyhľadávanejší druh kultúry, ktorý vás zaujíma

Nie je to nečinnosť, lebo pre niektorých aj to je kultúra. Vždy je to niečo aktívne. Veľmi rád mám v rukách ruženec a idem si s ním prevetrať hlavu. Kultúra je pre mňa pekný film, či divadlo, dnes sa tomu už ale nestíham veľmi venovať. Rožňava je mestom ruží, tak sa osobne snažím o to, aby bola aj mestom ruženca.

Foto: Martin Šajgalík

Rozhovor si môžete vypočuť aj vo zvukovej podobe v relácii Rozhovor týždňa v ARCHÍVE.

PREČÍTAJTE SI AJ: