Biskup Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky  nespravuje územnú, ale personálnu diecézu, pretože jeho veriaci sú roztrúsení po celom svete. Ordinár František Rábek prezrádza v rozhovore, ktorý poskytol Rádiu LUMEN, ako si aj v 70-tke udržuje skvelú kondíciu a kedy sa ocitol v nebezpečenstve smrti.

Naši poslucháči dokážu priradiť jednotlivým biskupom na Slovensku konkrétnu diecézu. Ako je to však s ordinárom ozbrojených síl a zborov? Kde Vy máte svoju diecézu? Kto patrí medzi vašich veriacich?

Ordinariát je pripodobnený diecéze. No medzi ordinariátom a diecézou sú isté rozdiely. Bežné diecézy sú územné, moja diecéza je personálna. Nevzťahuje sa na územie, ale na ľudí. Naša cirkevná právomoc je závislá do toho, či dotyčný človek je členom Ozbrojených síl a zborov Slovenskej republiky. Členovia ordinariátu sú rozptýlení nielen po celom Slovensku, ale aj za jeho hranicami na misiách na Cypre, v Lotyšsku, Afganistane. Všade tam, kde sa členovia našich ozbrojených síl a zborov nachádzajú, je naša diecéza, teda náš ordinariát.

Ako oslovujete svojich veriacich, keď sú roztrúsení po celom Slovensku a aj po svete?

Konáme ordinariátne púte do Lúrd a do Ríma. Okrem toho sa zúčastňujeme na púti v Levoči a na iných menších púťach. Dohodnem sa so svojimi vikármi (pre oblasť armády, polície, väzenstva, gréckokatolíkov) a následne každý kňaz na svojom pôsobisku poinformuje ľudí, ktorých má na starosti. Máme už pútnickú tradíciu – v Lurdoch sme boli 16-krát a v Ríme 13-krát.

Na Vianoce a na Veľkú Noc vydávam pastiersky list, ale trocha inou formou, ako je zvykom v územných diecézach. My nemáme centrálne kostoly, kde by sa všetci zišli a tam by sa list prečítal. Ja dám list vytlačiť, odovzdám ho kňazom a tí ho osobne odovzdajú jednotlivým veriacim.

Ordinariát sídli v Marianke pri Bratislave, máte to teda na skok na známe pútnické miesto. Chodíte si niekedy po radu od Panny Márie?

V mojom menovacom dekréte bolo napísané, že sídlom ordinariátu je Bratislava. No pretože predtým ordinariát neexistoval, neboli ani žiadne administratívne priestory. Keď som sa pýtal ministra obrany, kde by som mohol zložiť hlavu, odpovedal mi, že ministerstvo nemá nič vhodné pre mňa. A tak som sa musel ja poobzerať po nejakých iných možnostiach. V tom čase bola čerstvo zavŕšená obnova kláštora v Marianke, preto som sa obrátil na bratov tešiteľov s prosbou, aby mi prenajali niekoľko miestností. Takto som dostal do Marianky. Je to pútnické miesto a ja mám s Pannou Máriou dobrý vzťah, lebo predtým som už 10 rokov pôsobil v Nitre, kde som sa staral o pútnické miesto. Marianka je dnes pre mňa veľkým duchovným prínosom.

Vy ste vlastne biskup, ktorý to má azda najďalej do svojej katedrály. Nachádza sa až v Krasňanoch.

Závisí od toho, ktorou cestou tam ideme. Cez mesto je to 25 km. Ale z Marianky ide aj cesta priamo cez horu, ktorá má len 10 kilometrov.

Išli ste už niekedy pešo do svojej Katedrály sv. Šebastiána?

Zopár krát som to podnikol už aj peši. No máme k dispozícii terénne auto a horskou cestou chodíme bežne.

Ako dlho trvá táto cesta po vlastných?

To je veľmi jednoduché zrátať. Ak človek bežne prejde 5 kilometrov za hodinu, tak potom je treba 2 hodiny.

Aká bola vlastne vaša cesta medzi vojakov, policajtov...? Mali ste k nim blízko odmalička?

Verím v Božiu prozreteľnosť. Jedného dňa si ma zavolal pán nuncius Nowacki a oznámil mi, že Svätý Otec si praje, aby som prevzal ordinariát, ktorý sa v tej dobe práve zriaďoval. Keď si to praje Svätý Otec, treba to s vierou poslušne prijať.

Ako pomáha viera skupinám veriacich, ktorí sú vám zverení? Sú to totiž povolania, kde dochádza k značne stresovým až krajným situáciám.

Práca mnohých našich ľudí je riskantná. Vojaci v misiách sú v nebezpečenstve, ale aj naši policajti vykonávajú nebezpečnú službu, niekedy zahynú aj hasiči, vysoko rizikovým zamestnaním je horská služba, vo väzení to taktiež nie je jednoduché, azda najbezpečnejšie to majú colníci, ale aj tam nechýbajúce stresové situácie.

Predovšetkým sú to ľudia, takže aj oni potrebujú vzťah k Bohu. Majú svoje rodiny. Aby som ich mohol zmysluplne osloviť, potrebujem poznať ich život a ich problémy. Naša služba je hlavne o tom, aby sme boli týmto ľuďom nablízku, aby sme ich počúvali, vnímali a približovali im to, čo ako kresťania potrebujú. Vtedy sa vytvára určité vzájomné porozumenie.

Napríklad teraz som dočítal správu jedného z mojich kňazov, ktorý bol medzi vojakmi na misii v Lotyšsku, kde nie je trvalo prítomný náš kňaz. Naši vojaci si pochvaľovali, že sa konečne môžu porozprávať s kňazom. A práve o tomto to je – byť nablízku  našim ľuďom.

Keď už hovoríme o krajných situáciách, navštívili ste niekedy našich vojakov na zahraničnej misii v nebezpečných oblastiach?

Navštívil som všetky naše misie okrem Lotyšska – je to totiž nová misia. Najnebezpečnejšia misia bola určite v Iraku. Zahynuli nám tam vojaci pri odmínovaní územia. Na dennom poriadku tam boli teroristické útoky a bolo cítiť atmosféru, že človek môže každú chvíľu prísť o život.

Pociťovali ste vtedy strach o život?

Ani nie. Ja som sa zameral skôr na to, že toto je moje poslanie – byť pri týchto ľuďoch.

Akú úlohu hrá viera v živote ľudí, ktorí sú na vojenských misiách denne v ohrození života?

Okolnosť nebezpečenstva človeka nutne vedie k tomu, aby si to usporiadal aj s otázkou zmyslu svojho života. Je to celkom prirodzené, že za takýchto okolností človek hľadá oporu v Bohu. No stretol som aj vojakov, ktorí prežili náročné veci, no vôbec ich to neposunulo k viere. 

V silových zložkách sú ľudia veriaci i neveriaci - ako vnímajú vašu prítomnosť ľudia, ktorí nie sú veriaci, keď napríklad zavítate niekam medzi príslušníkov týchto zložiek?

Mám veľmi dobré skúsenosti z osobného kontaktu s ľuďmi vo všetkých možných situáciách, či už doma, alebo v misiách. Nepamätám si, že by nejaký neveriaci vojak odmietol rozprávať sa so mnou. Prinajmenšom máme dobrý ľudský vzťah. Vyplýva to zrejme z toho, že tam nie sme ako nejakí votrelci, ktorí ich tam vyrušujú. Sme tam na základe úplne oficiálnej dohody medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, aby sme zabezpečovali duchovnú službu pre slovenských veriacich v týchto zložkách. Aj neveriaci veliteľ má k nám vždy slušný a zdvorilý prístup. No závisí to aj zo skúsenosti, akú majú jednotlivci s kňazom. Naši kňazi sú s vojakmi nepretržite a pokiaľ sa kňazom darí svojim životom a správaním presvedčiť, že chce slúžiť ľuďom, tak toto urobí veľa. Často majú velitelia veľmi dobré vzťahy s kňazom, lebo si ho vážia za jeho službu, za jeho užitočnosť, veď kňaz môže niečo priniesť, nakúpiť, pomôcť. A popri tom dochádza v rozhovoroch nenútene aj k téme viery. Neraz sa stalo, že pri takýchto rozhovoroch sa zrodila túžba prijať krst a vstúpiť do Cirkvi.

Musí aj vojenský duchovný spĺňať nejaké limity?

Podmienky sú tie isté, aké majú ostatní vojaci alebo policajti. Keď niekto prichádza do ordinariátu, predtým musí zvládnuť psychotesty, musí mať fyzickú kondíciu, spôsobilý zdravotný stav... A čo sa týka zotrvania v službe, vojenskí kapláni musia absolvovať každý rok fyzické preskúšanie podobne, ako ktorýkoľvek iný vojak. A keby to nezvládol dva roky po sebe, potom musí opustiť armádu.

Idete v tejto veci aj Vy príkladom?

Ja našťastie nemusím chodiť povinne na tieto preskúšania, som civil. Avšak kvôli sebe samému sa snažím udržiavať si úroveň fyzických síl. Myslím si, že by to zhruba zodpovedalo tým podmienkam, aké sú v armáde.

Rizikom povolania policajtov, hasičov, vojakov je niekedy aj strata života. Zrejme ste sa už dostali do situácie, keď ste povzbudzovali blízkych pozostalých. Čo v takej chvíli povedať?

Snažím sa chodiť na všetky pohreby našich príslušníkov. Pred rokom nám doviezli mŕtveho dôstojníka z Bosny a Hercegoviny, ktorý zomrel v dôsledku choroby. Ale napríklad v Iraku a Afganistane nám chlapcov skutočne zabili. Na Cypre som mal stretnutie s jedným z vojakov, ktorý práve na misii prijal sviatosti. A krátko po návrate z Cypru som dostal správu, že tento vojak zahynul. Nepoznal som osobne jeho rodičov, no napísal som im kondolenčný list. A odvtedy spolu pravidelne komunikujeme a máme veľmi dobré vzťahy.

A čo povedať týmto ľuďom v takejto chvíli? Nemôžem dávať nejaké útechy ako človek. Môžem sprostredkovať to, čo pre nás znamená Ježiš Kristus, nádej na večný život. A toto vniesť do tej bolestnej situácie. Toto nie je koniec, definitívne rozlúčenie, ale perspektíva zmŕtvychvstania.

Keď si spomeniete na 42 vojakov, ktorí zahynuli pri leteckom nešťastí v Hejciach, tak tam napríklad chodím každý rok sláviť svätú omšu. Tam sa im snažím predložiť dôvody a nádeje hovoriace o večnom živote. Bolesť sa nedá prekryť, ale máme dôvody, aby sme to znášali s nádejou.

V rámci Konferencie biskupov Slovenska pôsobíte v Rade pre vedu, vzdelanie a kultúru. Čo v umení Vás vie osloviť a čím sa viete nadchnúť?

Tých oblastí umenia je viacej. Rada mám 3 sekcie – výtvarné, slovesné a hudobné umenie. V každej oblasti sa nachádza množstvo nádherných diel. To, čo je skutočne krásne, človeka osloví. Stretávam sa s umelcami a dávam im priestor na tvorivú iniciatívu, nech prispievajú svojim talentom k dobru Cirkvi a spoločnosti.

Prejdime k vášmu životu biskupa v súkromí. Každý z nás potrebuje niekedy vypnúť od povinností - akým spôsobom to robíte vy?

Tiež som len človek, preto je nevyhnutné, aby som si niekedy oddýchol. Za Mariankou sú hory, lesy, kam sa dá veľmi rýchlo vybehnúť. Krása prírody ma osvieži a zregeneruje. V januári tu bol ešte sneh. Mám priateľov, s ktorými chodievam do prírody. Jeden rakúsky generál, s ktorým sa roky priatelím, mi prízvukoval, že by rád niekedy prišiel do Karpát na bežky. Keď nasnežilo, zavolal som mu, a spolu sme išli na bežkách hrebeňom cez lesy až sem do Marianky 25 kilometrov, takže bol to celkom príjemný relax.

V týchto dňoch oslavujete 70. narodeniny. Prejsť v tomto veku 25 kilometrov na bežkách, to je naozaj vizitka výbornej fyzickej kondície. Ako ste to dosiahli?

Nemal som na to nejaký patent. Ako mladý kňaz som sa vrhol do služby, robil som obetavo a úprimne. Postupne som ale zisťoval, že sily sa vyčerpávajú a ďalej nevládzem. Vtedy som pôsobil v Nitre a tak som si začal robiť túry na Zobor a očividne mi to pomáhalo. A toto mi zostalo, chodím pravidelne na turistiku, to mi pomáha. Nebol to teda žiadny tréner, len jednoduchým pozorovaním som zistil, že pohyb mi pomáha zvládať službu kňaza.

Ste predsedom Nadácie PROGLAS. Prosím, povedzte nám o tom viac. Aká je jej činnosť?

Nadácia ešte len vzniká. Chceme podporovať kresťanské a cyrilo-metodské tradície. Povedali sme si, že je potrebné, aby sme umožňovali našim ľuďom na Slovensku oboznámiť sa s týmito veľkými osobnosťami. To je náš koreň, z ktorého sme vyrástli ako národ. Potrebujeme, aby koreň bol zdravý, aby sme z neho mohli čerpať, ak chceme zvládať naše súčasné úlohy a našu dobu.

Film Tajomstvo Zoborského kláštora, o ktorom sme už informovali poslucháčov, je jednou z prvých aktivít nadácie?

To bol základný dôvod vzniku nadácie. Nechceme sa obmedzovať len na film, ale celovečerný hraný historický film je prvým veľkým sústom. Jeho ambíciou je ukázať osobnosti našich dejín nielen kvôli oboznámeniu sa s nimi, ale hlavne kvôli inšpirovaniu sa ich životom pri zvládaním nášho súčasného života.

Čo v ňom uvidíme?

Podľa povesti Svätopluk, keď už bol starší, zanechal jednej noci vojenský tábor a utiahol sa v Zoborskom kláštore ako anonymný kajúcnik. Neplánovane tam stretol človeka, ktorý sa tam skrýval pred Vichingom, ktorý vyhnal Metodových žiakov. Týmto človekom je Gorazd. Svätopluk a Gorazd boli súčasníci, ktorí boli v mladosti v službách Rastislava. V kláštore sa stretli po dlhých rokoch. Gorazd sa stal spolupracovníkom vierozvestcov, Svätopluk podnikal vojenské výboje, budoval ríšu a pod Vichingovým vplyvom mal negatívny postoj k Metodovi. Dve osobnosti stvárňujú dve úplne odlišné cesty. A teraz sa konfrontujú v Zoborskom kláštore.

TRI NAJ otca biskupa Františka Rábeka:

NAJväčšie nebezpečenstvo, v ktorom ste sa v živote ocitli

Bolo ich relatívne veľa. Nie tak dávno, pred Vianocami, som išiel do katedrály cez horu. Rúbali stromy. Lesnou cestou autá bežne nechodia, dreborubači smelo rúbali stromy a zrazu nám pred autom spadol strom. Zastali sme meter pred stromom. Aj samotní drevorubači tak trochu stŕpli, pretože sa mohlo stať veľké nešťastie.

NAJväčší športový / turistický úspech alebo cieľ, ktorý ste dosiahli, prípadne dosahujete

Nechodievam na nejaké preteky a masové športy sú mi cudzie. No predsa len sa snažím pripojiť k výstupu našich vojakov na Kriváň. V tomto roku presne, keď sa išlo na Kriváň, bolo blahorečenie Anny Kolesárovej. Preto som bol v Košiciach. S vojakmi som však šiel na tzv. Fatra marš. Je to prechod Malou Fatrou zo Zázrivej až po Martin. Prejdete okolo 40 kilometrov s prevýšením 2500 metrov. Myslím si, že z hľadiska vytrvalosti a náročnosti to mohol byť najväčší výkon.

NAJobľúbenejšia časť vo Svätom Písme

Je to základ a slovo života. Ťažko povedať, že čo je najobľúbenejšie. Predsa len by sa dalo povedať, že Jánov prológ, ktorý považujem za syntézu celého evanjelia.

Celý rozhovor si vypočujete aj vo zvukovej podobe v premiére v piatok 15.februára 2019 o 11:10. 

text: Ivo Novák

foto: Martin Šajgalík

PREČÍTAJTE SI AJ:

NAŠI BISKUPI: Stanislav Zvolenský

NAŠI BISKUPI: Bernard Bober

NAŠI BISKUPI: Ján Babjak

NAŠI BISKUPI: Ján Orosch

NAŠI BISKUPI: Marián Chovanec

NAŠI BISKUPI: Štefan Sečka