Výzvy k vnútornej slobode

Púť rádia Lumen – Krakow – 5. 5. 2018

Prišiel raz istý reportér za jednou rehoľnou sestrou do karmelitánskeho kláštora. Keď ju uvidel stáť za mrežami, zvolal: „Pri tejto mreži končí sloboda.“ Rehoľná sestra mu však s dôvtipom povedala: „A z ktorej strany?“ Vidíme, že na slobodu sa možno pozerať rôzne. Pre niekoho byť slobodný znamená robiť si, čo sa mu zachce. Pre iného byť slobodný znamená odovzdanosť Bohu, hoci by bol aj za mrežami.

Dnes sme si v prvom čítaní vypočuli krátky príbeh zo Skutkov apoštolov o tom, ako Pavla a Sílasa vo Filipách obrali o šaty, dali ich zbičovať, vymerali im veľa rán, nohy im dali do klady a vrhli ich do väzenia. Ale Pavol a Sílas o polnoci spievali chválospevy (Sk 16,22-34). Vidíme tu, ako niekto môže byť bez vonkajšej slobody, ako môže byť uväznený za mrežami a ako si pritom môže spievať, teda byť vnútorne slobodný.

My sme sa tu dnes zišli na púti, na mieste, ktoré nám osobitne prirástlo k srdcu – pri svätyni Božieho milosrdenstva v Krakove. Prečo vlastne putujeme? Je to prastará tradícia Cirkvi. Na púti si vytvárame priestor pre modlitbu, na ktorú si počas každodenného života nevieme nájsť dostatok času. Počas púte vytvárame spoločenstvo s ostatnými spolupútnikmi. Z púte si odnášame duchovný zážitok a povzbudenie do života. Ale púťou si aj pripomíname, že sme na tomto svete iba cestovatelia, že tu nie sme doma, lebo naša vlasť je v nebi. A preto si chceme znovu nadobudnúť túto vnútornú slobodu od vecí tohto sveta.

Prešli sme za naše Tatry, tu do Krakova, na sväté miesto, kde sa uctieva Božie milosrdenstvo. A odtiaľ sa chceme pozrieť na našu domovinu, na náš každodenný život a uvedomiť si, čo si bežne neuvedomujeme. Tu, z druhej strany Tatier chceme uvažovať nad sebou i našou slovenskou realitou. Tu si pripomíname sv. Faustínu i veľkého pápeža sv. Jána Pavla II., ktorí mali ten dar, že sa vedeli pozerať na veci s odstupom a z perspektívy neba.

Skúsme takto hľadieť cez Tatry do našich životov a našej spoločnosti a rozlišovať, ako nám to naznačuje dnešné evanjelium, ktoré rozlišuje to, čo je zhora, teda Božie a to, čo je z tohto sveta, teda pozemské (Jn3,31-36). Kde sa vlastne skutočná sloboda končí a kde začína?

Už takmer tridsať rokov žijeme v slobodnej krajine, keď nie sme otrokmi nejakého systému či ideológie. Ale táto sloboda môže byť zradná. Sv. Ján Pavol II., tento pútnik z tejto strany Tatier, keď padol totalitný režim v krajinách východnej a strednej Európy, v posolstve k Svetovým dňom mládeže v Czestochowej v roku 1991 povedal, že je dobré, že sme dostali dar vonkajšej slobody, ale zároveň prorocky dodal: „Nestačí vonkajšia sloboda, je potrebná hlavne vnútorná sloboda ducha.“ Nuž rozmýšľajme spolu, kde a kedy sa na našom Slovensku môže vytrácať sloboda ducha?

Lev Nikolajevič Tolstoj v jednej zo svojich kníh opisuje chudobného obuvníka, ktorý žil veľmi skromným životom a rád si pri svojej práci spieval. No vedľa neho žil istý boháč, ktorému veľmi prekážal obuvníkov spev. Preto rozmýšľal, čo urobiť, aby ho umlčal. Raz vzal mešec peňazí, ktorých mal dosť a hodil ho cez okno obuvníkovi do domu. A od tej chvíle obuvník prestal spievať. Mešec peňazí ho umlčal. Prečo asi?

Áno, jedným z tých fenoménov, ktoré ohrozujú slobodu ducha, je „mešec peňazí“, teda materiálne dobrá. Práve tento „mešec peňazí“ nám často berie vnútornú slobodu, takže sa vytráca „melódia nášho života“ a už nie sme tak vnútorne slobodní ako apoštol Pavol a Sílas, ktorí si aj za mrežami spievali.

Podľa mnohých naše Slovensko ešte nikdy v histórii tak materiálne neprosperovalo ako teraz. Vďaka Pánu Bohu za to, ale jedným dychom musíme dodať, že táto materiálna prosperita ohrozuje slobodu nášho ducha.  Je to nebezpečenstvo „zlatého teľaťa“. Podobne, ako vyvolený národ putujúci púšťou podľahol tejto nezriadenej túžbe mať niečo, uchopiť niečo, tak sme v tomto nebezpečenstve aj my.

Vidíme to na úrovni jednotlivca. Mnohí ľudia, ktorí boli predtým chudobnejší, veľmi rýchlo a niekedy nečestným spôsobom zbohatli, ale ich bieda nezmizla, len sa pretransformovala z biedy materiálnej na biedu duchovnú či morálnu, pretože už všetko vidia iba cez okuliare osobného prospechu.

Vidíme to aj na úrovni rodiny. Koľko je takých rodín, ktorým práve „mešec peňazí“ vzal harmóniu, či melódiu, pokazil alebo aj rozbil manželský vzťah, pokazil alebo aj rozbil predtým pokojné rodinné vzťahy.

A zasa, koľko je takých rodín, ktoré možno aj z úprimnej túžby materiálne si pomôcť hľadajú také riešenia, kde manželia žijú kvôli práci dlhodobo odlúčení a ako často to prináša krízu do vzťahov, niekedy aj s tragickým koncom.

Vidíme to aj na úrovni spoločnosti. Ako sa nám do spoločnosti vkradli tieto materiálne pokušenia, takže ľudia, ktorí majú zodpovednosť za spoločnosť, už nie sú ochotní urobiť to, čo sú povinní urobiť, ale očakávajú za to nespravodlivú materiálnu odmenu. Veľmi je naša slovenská realita presiaknutá týmto neduhom. Pápež František sa raz takto vyjadril: „Korupcia je apokalypsa demokracie, rúhanie, kultúra smrti, zlo, proti ktorému treba rázne bojovať!“

Nuž, „mešec peňazí“ môže byť a aj je veľkým pokušením. Ďakujme Pánu Bohu za všetkých, ktorí dokážu rozlišovať pravé hodnoty, ktorí si nedajú len tak ľahko zlomiť charakter možnosťou ľahko získať materiálne dobrá. Božie slovo i skúsenosť nás učí, že to neprináša požehnanie.

Nedajme si vziať požehnanie za „misu šošovice“, ako to poznáme z príbehu o Ezauovi a Jakubovi. Nedajme si vziať požehnanie našich rodín, nedajme si deformovať našu spoločnosť neobmedzenou túžbou po hmotných hodnotách. Ostaňme vnútorne slobodnými, aby sme nestratili „melódiu“ nášho kresťanského života.

Je tu aj iné ohrozenie vnútornej slobody a to je neviazanosť. Nemyslím tu len neviazanosť ako hýrivosť či rozkoš. Myslím skôr na neviazanosť súvisiacu s neochotou zaviazať sa na celý život. Myslím skôr na odmietanie celoživotného záväzku.

To, čo kedysi bolo samozrejmosťou, je dnes už pomaly vzácnosťou. Stále by sme si chceli hovoriť, že sme kresťanské Slovensko, ale mnohé parametre nám naznačujú, že v skutočnosti sme pod silným vplyvom negatívnych činiteľov západnej kultúry, medzi ktorými je aj voľnosť zväzkov ľudí.

V niektorých častiach našej krajiny sa dnes rozpadáva viac ako polovica manželstiev. Jedna z posledných európskych štatistík hovorí, že na Slovensku sa viac ako 40% detí narodí mimo manželstva. Tieto javy našej spoločnosti majú svoje hlboké dôvody, medzi ktoré patrí aj to, že ľudia strácajú ochotu vytvoriť celoživotný záväzok.

Samozrejme, nie je to ľahké. Ťažko je zaviazať sa v tejto premenlivej dobe s dôsledkami do konca života. Vidíme to na evidentnom poklese duchovných povolaní a vidíme to aj na náraste spolužitia bez manželstva. Ľudia sa cítia slobodní vstúpiť i vystúpiť zo vzťahu, alebo aj ostať neviazaní vzťahom po celý život.

I tu však možno vidieť mylné chápanie slobody, ktoré skôr či neskôr končí v opustenosti a samote ako novom fenoméne modernej spoločnosti. A to je koniec – koncov vnútorné väzenie. Sv. Ján Pavol II. povedal: „Sloboda nie je svojvôľa. Neexistuje sloboda bez viazanosti!“

Nechceme však len horekovať nad aktuálnou situáciou. Skôr potrebujeme pochopiť, že sme sa dostali do situácie, kedy stále viac a viac potrebujeme mladým ľuďom ukazovať krásu sviatostného manželstva i duchovného povolania – a to predovšetkým prostredníctvom osobného svedectva.

Najmä rodičia a starí rodičia majú svojím životom ukázať, že niet krajšej radosti, ako je radosť z obetovania sa. Že láska nie je len premenlivý pocit, ale že lásku možno žiť aj na spôsob prikázania, ako nám o tom hovorí Ježiš. Že vernosť povolaniu, vernosť záväzku v manželstve patrí medzi vznešené ideály, pre ktoré sa oplatí žiť, ba dokonca aj zomrieť. A k tomu potrebujeme aj príklad verných a oddaných kňazov i zasvätených, ktorí majú jasno v tom, kde sa sloboda končí a kde začína.

Skutočná vnútorná sloboda však súvisí aj so zodpovedným rozlišovaním. Otvorené hranice našej krajiny nám priniesli mnoho užitočných príležitostí, ale zároveň spôsobili akýsi vír rôznych čudných názorov, postojov, filozofií a ideológií.

Z totalitnej minulosti sme si zvykli na to, že sa niet veľmi medzi čím rozhodovať, lebo tých možností bolo málo. Tiež sme si zvykli, že nepriateľ kresťanskej viery je veľmi jasne definovaný.

Avšak v súčasnosti je veľmi veľa možností výberu. Myslím hlavne na výber štýlu života, štýlu vzťahov, svetonázoru i postojov. Zároveň nepriateľ kresťanskej viery je oveľa rafinovanejší a sofistikovanejší, ťažko identifikovateľný. Totiž nie každý, kto chce nám kresťanom pomôcť, to s nami skutočne myslí dobre. Z tohto pohľadu je život kresťana v súčasnej dobe ešte ťažší, ako bol v minulosti. A preto skutočná sloboda si vyžaduje zodpovedné rozlišovanie.

Nejde totiž len o to, že tu máme napríklad doširoka rozvinutý potratový priemysel, sebavedomo sa rozširujúcu gender ideológiu alebo potichu sa vkrádajúci extrémizmus. Nejde totiž len o to, že sa so zdesením takmer v priamom prenose musíme pozerať na eutanáziu malého chlapca proti vôli jeho rodičov. Myslím, že v týchto jednotlivých veciach by sme mali mať jasno, a mali vedieť, kde sa končí a kde začína skutočná sloboda.

Skôr je problémom to, že sa zvláštnym spôsobom protichodné hodnoty paradoxne spájajú. A tak máme ľudí, ktorí na jednej strane prezentujú obranu manželstva ako zväzku muža a ženy, ale na druhej strane majú nízky ba až skorumpovaný morálny kredit. Máme ľudí, ktorí chcú bojovať za ochranu života od počatia, ale zároveň možno u nich vnímať nenávisť až agresivitu k určitým skupinám. Máme ľudí, ktorí chcú eliminovať korupciu, ale zároveň otvorene prezentujú svoj ateizmus a negatívne postoje ku kresťanom a ich zásadám. Máme ľudí, ktorí hlasne kritizujú nespravodlivosť, ale chýba im citlivosť či súcit voči nepriateľom, keď sú v ťažkej situácii.

Ako sa v takej spoločnosti zorientovať? Na mnohé otázky ani v tejto chvíli nevieme dať odpoveď, len by sme sa radi opýtali ako strážnik z dnešného čítania: „Čo mám robiť, aby som bol spasený?“ A radi by sme s apoštolom Tomášom zvolali, ako to on spontánne vyriekol pri poslednej večeri: „Pane, akože môžeme poznať cestu?“ (Jn 14,5) Ježiš mu však jasne odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život.“

Áno, v tej spleti rôznych ciest niet inej pravej cesty, niet inej pravdy, niet iného života. A sv. Augustín zasa hovorí: „Neexistuje iná skutočná sloboda, ako je sloboda tých, ktorí sa pridŕžajú Božieho zákona.“ Po takej slobode túžime. A dodajme, že si prajeme slobodu tých, ktorí sa pridŕžajú celého Božieho zákona, nielen niektorých jeho častí.

Preto si potrebujeme zachovať pevnú vieru a tá nás udrží. Walter Ciszek, jezuita poľského pôvodu, ktorý dlhé roky pretrpel vo väzniciach a gulagoch pre svoju vieru, takto vraví: „Nie ja som si udržal vieru, ale viera udržala mňa!“ Viera nás udrží. Iste, je dôležitá materiálna prosperita národa, je dôležitá integrácia do štruktúr moderného sveta. Ale toto všetko v hraničných situáciách života stráca svoju silu. Viera nás udrží – ako jednotlivcov aj ako národ.

Vrátime sa domov. Povzbudení, duchovne obohatení, a snáď viac vnútorne slobodní. Pôjdeme cez Tatry a prídeme na hranicu našej vlasti. Verím, že si tam nebudeme musieť povedať: „Tu končí sloboda...“ ako to poznamenal reportér na návšteve rehoľnej sestry.

Sme predsa veľkonočný ľud! Máme dar slobody – a nielen tej vonkajšej, ale predovšetkým tej vnútornej. Ako apoštol Pavol – ten, ktorý si spieval vo väzení – hovorí v liste Galaťanom: „Túto slobodu nám vydobyl Kristus. Stojte teda pevne a nedávajte sa znova zapriahnuť do jarma otroctva.“ (Gal 5,1)

Sme pútnici a naša vlasť je v nebi. A kým sme tu, chceme s opravdivou slobodou spievať veľkonočný chválospev. Nech ho nič neprehluší, nech ho nič neumlčí. Akokoľvek by sme boli slabí a krehkí, Boh vo svojom milosrdenstve nás neustále prijíma a obdarúva. Poprajme si teda odvahy byť čitateľným svedectvom o Božom milosrdenstve na tomto svete. Nech nás viera drží v našej krajine pod Tatrami. 

Ďakujeme košickému pomocnému biskupovi Mons. Marekovi Forgáčovi za poskytnutie homílie v textovej podobe.