Vyše 500 rokov pred príchodom svätých vierozvestcov Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu v roku 863 prišli zvestovať vieru starým Arménom svätý Gregor a Gruzíncom svätá Nino.

Ich pôsobenie bolo úspešné a dosiahli, že vtedajší panovníci sa obrátili na kresťanskú vieru a následne sa dali pokrstiť v roku 314, respektíve v roku 334.

Títo vierozvestcovia sa zaslúžili o to, že Arménsko a Gruzínsko – dve malé krajiny ležiace na rozhraní súperiacich veľmocí: Perzskej a Rímskej ríše – sa stali prvými krajinami na svete, v ktorých sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom.

Gruzínsko a Arménsko predstavujú jedinečný kultúrny priestor. Ide o dva nepočetné národy, ktoré žijú dnes v samostatných štátoch pod majestátnymi končiarmi Kaukazu na území, kde sa stretávali staré civilizácie, ktoré oddávna súperili o vplyv a moc, ale prinášali aj mnohé významné výdobytky vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti.

Predovšetkým Peržania, Gréci a Rimania vtláčali svoju pečať nespočetnej pestrosti menších autochtónnych etník rôzneho pôvodu. Mnohé zanikli, splynuli s dominantnými národmi, často pod nemilosrdným útlakom a násilím.

Predkovia dnešných Gruzíncov a Arménov boli súčasťou tohto priestoru od čias dlho predchádzajúcich zmenu letopočtu. Ich utváranie sa na moderné národy trvalo stáročia a bolo poznamenané všetkými atribútmi boja o prežitie.

Azda aj to spôsobilo, že šíritelia kresťanstva u nich našli vnímavých poslucháčov a múdrych vládcov, ktorí pochopili úžasný civilizačný potenciál nového svetonázoru. Kresťanstvo sa od 4. storočia stalo podstatným znakom ich národnej identity, podnietilo vznik vlastného písma a rozvoj vlastnej kultúry.

Čeliť nájazdom a násiliu museli zaiste aj v ďalších storočiach, veď ich geopolitický priestor mal vždy strategickú polohu. Od 7. storočia to bol arabský islam, ktorý expandoval nielen do severnej Afriky, Perzie, Mezopotámie i Sýrie, ale takmer 500 rokov ohrozoval aj Arménsko a Gruzínsko.

Pozoruhodné je, že jedine Gruzínci a Arméni odolali sústavnému tlaku a uchránili si svoju kresťanskú identitu, vieru, ktorá im bola posilou. Tieto dva malé národy vytvorili a tvoria kresťanský ostrovček v mori moslimských krajín a v tejto situácii žijú dodnes. Svedčilo to vtedy a svedčí to aj dnes o ich nesmiernej duchovnej sile, o obdivuhodnom presvedčení, o schopnosti obetovať sa pre vieru, pravdu a spravodlivosť.

Dodajme

Je všeobecne známe, že kresťanstvo sa hneď v prvom storočí po ukrižovaní a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista šírilo s Jeruzalema všetkými smermi po Rímskej ríši. Najprv na sever, do Galiley (apoštolom Jakubom) a do Samárie (apoštolom Filipom). Ďalej na sever do Sýrie (apoštolom Petrom), zo Sýrie smerom na západ do Malej Ázie, po celom území dnešného Turecka, až na jej západné pobrežie do Efezu (apoštolom Jánom). A napokon sa kresťanstvo šírilo aj do Európy, na jej východný okraj, do Grécka a Macedónska (apoštolom Pavlom), a na juh, k vtedajšiemu hlavnému mestu Rím (apoštolmi Petrom a Pavlom).

Avšak málokto vie, že kresťanstvo sa zo Sýrie šírilo nielen po Rímskej ríši (do Malej Ázie, Európy a Egypta), ale aj za hranice Rímskej ríše: na sever smerom k pohoriu Kaukaz, cez arménske, gruzínske a azerbajdžanské územia, ba takisto na východ cez Mezopotámiu do Perzie a Indie (apoštolom Tomášom).

A v súčasnosti takmer nik nevie, že Arménsko, Gruzínsko a „Kaukazské Albánsko“, resp. „Kaspické Albánsko“, patrili k prvým štátom na svete, ktoré oficiálne uznali kresťanstvo za štátne náboženstvo.

Treba vyzdvihnúť, že tak urobili vyše 50 rokov pred tým, ako bolo kresťanstvo uznané za štátne náboženstvo v Rímskej ríši (to sa stalo približne v roku 390). Arméni a Gruzínci prijali kresťanstvo za štátne náboženstvo päťsto rokov pred kristianizáciou strednej Európy.

Stará kresťanská kultúrna tradícia uvedených národov je vo všeobecnosti pomerne málo známa, hoci by si zaslúžila oveľa viac pozornosti.

Treba ešte vysvetliť, že Kaukazské či Kaspické Albánsko nie je totožné s dnešným európskym Albánskom, ale s dnešným Azerbajdžanom.