Po viac ako troch desaťročiach sa vrátil na Slovensko. Vladyka Cyril nám povedal o svojich úlohách v Košiciach, o prekonaní koronavírusu i následnej karanténe.

Dlho sa o vás na Slovensku hovorilo ako o najvyššie postavenom Slovákovi v službách Svätej stolice. Tento rok ste sa vrátili do síce rodných Košíc, no svoj domov ste mali dlhé roky za hranicami Slovenska. Ako sa tu cítite?

Cítim sa v Košiciach ako doma, ale súčasne si uvedomujem, že sa sem na dlhodobejšie vraciam po 32 rokoch. Vidím, že tu vyrástla nová generácia kňazov, sú tu nové cirkevné štruktúry. Je niečo iné prísť na návštevu a iné je zaradiť sa do miestneho života.

Svätý Otec vás 20. januára 2020 vymenoval za apoštolského administrátora sede plena Košickej eparchie. S akým zámerom vás vlastne pápež poslal do Košíc?

Svätý Otec mi to veľmi nevysvetľoval, keď ma 18. januára požiadal, aby som išiel do KE ako apoštolský administrátor plena sede. Apoštolský administrátor znamená, že preberám práva a povinnosti eparchiálneho biskupa, teda stáva sa akoby štatutárom, ale v skutočnosti nie je miestnym biskupom, takže je to akési dočasné riešenie. Plena sede znamená pri zachovaní plného stolca. Administrátor sa totiž menuje sede vacante - pri uprázdnení stolca. Takže, je to riešenie, ktoré Svätý Otec vymyslel v tejto chvíli. Ja sám neviem, ako sa ďalej vyvinie táto situácia. Nie je však mojou úlohou zamýšľať sa nad budúcnosťou, ale snažiť sa robiť tam, kde som, dovtedy, kým som, to čo najlepšie môžem a viem.

Zaiste vchádzate do svojho úradu so svojimi zámermi o dianí V Košickej eparchii. Napoviete nám niečo o vašich plánoch?

Prišiel som v roku 350. výročia slzenia klokočovského obrazu. Aj táto spomienka chce byť impulzom prehĺbenia života viery v našich farských spoločenstvách, vytváraniu pocitu väčšej súdržnosti. V našej cirkvi sa cítim veľmi dobre, aj keď všade sú nejaké problémy. Prichádzam ale do cirkvi, ktorá je stabilná, má vysoký stupeň účasti na náboženskom živote. Vychádzam aj zo skúseností, čo všetko som mohol poznať vo svete a v tomto zmysle stále budem hovoriť, že Slovensko je vysoko nadpriemerná cirkev na to, akým malým cirkevným spoločenstvom číselne sme, som na neho hrdý.

Vo Vatikáne, teda v blízkosti viacerých pápežov ste strávili jednoznačne najväčšiu časť svojho kňazstva. Čo vás pôsobenie vo večnom meste naučilo?

Žil som v Ríme, no prvé roky som strávil v ukrajinskom kolégiu. Naučil som sa ukrajinsky a spoznal som tradíciu tejto cirkvi. To trvalo tri roky. Potom som získaval kontakty v Pápežskom východnom inštitúte, kde sa mi naraz ako mladému človeku spoza železnej opony otvoril svet. Mal som spolužiakov Arménov, Libanoncov, Sýrčanov, Indov. Môj pobyt tam ma viac „zvýchodnil“, pretože naše kontakty s východnými cirkvami zo zahraničia vo vtedajšom Československu boli značne oklieštené. Viac som sa tak stotožnil s vlastnou „východnosťou“. Ďalšie roky boli v pozícii doktoranda a profesora až po úlohy dekana a rektora tohto inštitútu. Preberal som zodpovednosť za formovanie kňazov i laikov i prezentovanie východných cirkví v akademickom prostredí. Posledných takmer 11 rokov som strávil v Kongregácii pre východné cirkvi, to už bol Vatikán v pravom slova zmysle. Šlo o prácu viac-menej administratívnu. Dnes som tu, aby som vrátil skúsenosti pre svoju Cirkev, ktorá ma vyslala do sveta.

Vnímate to tak, že teraz je už pre vás zahraničná kapitola uzavretá?

Ja som odchádzal na začiatku do zahraničia s tým, aby som sa niečo naučil, a keď to bude možné, aby som pomohol vlastnej cirkvi. Či sa bude možné vrátiť, to v roku 1987 nikto nevedel. Snažil som sa tú úlohu plniť aj cez publikovanie, informovanie, cez vatikánsky rozhlas. V roku 1990 bolo rozhodnuté, že sa nemusím vrátiť fyzicky natrvalo a môžem rozvíjať svoju misiu v Ríme. Prvé roky som dokonca čiastočne prednášal na Slovensku a vždy som sa snažil byť v čulom kontakte s cirkvou na Slovensku. Často som navštevoval domovinu, chodil som na púte. Cítil som sa byť občanom dvoch svetov, v úzkom kontakte so svojou cirkvou, a pritom súčasne žijúci v medzinárodnom prostredí v Ríme. Osobne to cítim ako obohatenie. Dnes sa splnila predstava pomáhať doma. Ten pobyt v zahraničí bol o niečo dlhší, ako som plánoval, ale asi po 32 rokoch je najvyšší čas vrátiť sa.

Poďme sa trochu povenovať vašim koreňom. Gréckokatolíci kňazi sa často môžu pochváliť tým, že práve kňazstvo ich otca bolo neraz rozhodujúcim prvkom v samotnom záujme o povolanie kňaza. Zrejme nie sme ďaleko od pravdy...

Pochádzam z gréckokatolíckej rodiny neďaleko Košíc. Otec bol gréckokatolíckym kňazom, ktorý prijal vysviacku, keď som mal 4 roky. Patril totiž ku generácii kňazov, ktorí v roku 1950 boli ako bohoslovci v seminári, a keďže on nepodpísal prestup na pravoslávie, tak skončil v PTP a iných zariadeniach prevýchovy. Povolanie však nestratil, akonáhle to bolo možné a gréckokatolícka cirkev bola zlegalizovaná, tak patril ku kňazom, ktorí prijali medzi prvými vysviacku z rúk bl. biskupa Hopku. Jeho osobný príklad bol pre mňa inšpiráciou aj ku kňazskému povolaniu. V posledných rokoch som oceňoval otcovu jednoduchú duchovnosť dedinského farára, ktorý prešiel počas života rôznymi situáciami. Zachoval si čistú vieru a osobnú horlivosť. Mamka bola zdravotná sestra, ktorá sa dosť skoro dostala na invalidný dôchodok, bola dlhodobo chorá. Sprevádzala nás modlitbami a obetovaním utrpenia. Mám staršieho brata, ktorý je tiež kňaz, takže sa navzájom dopĺňame.

Krátko po vysviacke v roku 1987 ste emigrovali, v tom čase to bolo samozrejme nelegálne. Ocitli ste sa aj v nebezpečenstve?

Nebolo to dramatické v zmysle akýchsi naháňačiek cez kopce. Legálne som vycestoval na dovolenku do Juhoslávie, kde sa mi za pomoci Božej prozreteľnosti podarilo získať vstupné víza do Talianska s pomocou vtedajšej nunciatúry a miestneho biskupa. Potom som mohol prísť do Talianska nie ako utečenec, ale ako ten, kto dostal víza a prihlásil sa tam na štúdiá. Z hľadiska našej krajiny vtedy išlo o nezákonné opustenie republiky, s odsúdením v neprítomnosti. Skôr to prežívala moja rodina, ktorá potom mala časté návštevy príslušníkov.

Témou číslo jeden je v týchto dňoch druhá vlna pandémie koronavírusu. Počas leta 2020 ste boli prvým hierarchom v Katolíckej cirkvi na Slovensku, ktorému diagnostikovali Covid-19. Ako to prebiehalo?

Počas návštevy v Nemecku sa objavili príznaky neočakávane zdôvodniteľnej chrípky aj u mojich spolupracovníkov. Nakazili sme sa nakoniec „na zastávke“ v Rakúsku a nakazili sa aj takmer všetci, s ktorými sme boli v Rakúsku. Neprejavil sa však v nejakej radikálnej forme. Bola to viacdňová chrípka a postupne sa tento stav zlepšoval. Vynútená karanténa bola teda skôr dodržaním karanténnych predpisov. Z okruhu týchto ľudí, ktorí sme sa nakazili, jeden musel byť hospitalizovaný v nemocnici a malo to náročnejší priebeh.

Ako ste si krátili čas v karanténe?

Možno som to neovplyvnil úplne najlepším spôsobom. Bol som v telefonickom kontakte s mojím úradom. Počas leta som si teda urobil nútenú dovolenku v pyžame. Čítal som knihy, ktoré som si nechal na voľnejší čas. Osobne som to ale prežíval ako trochu nútenú apatiu, pretože som si ten čas nemohol vopred naplánovať. Netrápil som sa tým, že som bol zavretý, spätne však uvažujem možno trochu workoholicky, že som mohol tento čas využiť aj efektívnejšie.

Niektorí veriaci tvrdili, že korona môže byť Boží trest alebo varovanie „zhora“. Ako sa pozeráte na dobu, ktorú prežívame?

Je to zvláštne, keď človek vidí postoje extrémneho strachu a postoje negovania vírusu, šírenia falošných správ. Otázka je, či si svet uvedomuje svoju krehkosť. Uvedomili sme si, že vieme vyžiť aj bez množstva iných vecí, ktoré sme predtým považovali za nevyhnutné. Keby nebola korona, určite by som už aspoň štyri krát zabehol do Talianska vybaviť to alebo ono, ísť na konferenciu, stretnutie. Avšak, keď sa nedá, tak sa nedá, život ide ďalej. Musíme si uvedomiť vlastnú krehkosť, aj štrukturálnu krehkosť. Pri takýchto krízach vychádzajú na povrch najlepšie a najhoršie stránky života človeka. Vidíme na jednej strane túžbu po pomoci, na druhej strane aroganciu. Viete, Taliani používajú taký slovný zvrat, že niekedy je lepšie ofačovať si hlavu skôr, ako si ju človek rozbije. To sa prejavilo aj v našom postoji počas prvej vlny pandémie. 

Okrem kňazského rúcha vás niekedy môžeme vidieť aj v skautskej uniforme. Čo vás priťahuje na skautingu?

Skauting je forma výchovy mládeže. Katolícky skauting je forma výchovy mládeže pre Krista. Niekto chápe skauting ako pobehovanie v krátkych nohaviciach po horách a zapaľovanie ohňa trením dvoch drievok. Keď to ale chápem nie ako cieľ, ale ako prostriedok ako priviesť mladého človeka k službe inému, k Bohu, tak je to veľmi dôležité. Profesor Ivan Žužek, ktorý bol mojím profesorom, mi povedal: „Keď chcete byť raz tu profesorom a chcete ostať normálnym človekom, nájdite si nejakú normálnu pastoráciu, podľa možností s mladými.“ A keďže práve on bol aktívny v skautingu, tak som nakukol, zamiloval sa a zotrval.

Košická eparchia si tento rok pripomína významné jubileum – 350 rokov od slzenia ikony Presvätej Bohorodičky v Klokočove. Pandémia koronavírusu však skrížila plány na oslavu tohto jubilea. Bude ešte vôbec na to priestor?

Použili sme takú matematickú fintu. Slávime 350. rok od slzenia, ktorý sa začal, ale bude pokračovať až do ukončenia roku. Hlavné oslavy naplánované na august 2020 sa nemohli konať, veríme, že sa to podarí o rok. Svätá stolica nám vyšla v ústrety, mali sme naplánovanú veľkú púť do Ríma, kde mala byť prinesená táto ikona a korunovaná za prítomnosti Svätého Otca na deň sviatku sv. Petra a Pavla. Žiaľ, ani toto sa nemohlo konať. Máme však prisľúbené, že o rok, teda stále v jubilejnom roku, by sme to mohli opäť vykonať v rovnakom termíne, tak dúfame, že sa to podarí.

3 NAJ ARCIBISKUPA CYRILA VASIĽA:

NAJkniha, ktorú odporúča poslucháčom Rádia LUMEN:

Ja som so skautmi robil veľa letných táborov na tému malého princa. Je to svetoznáma knižočka, veľmi jednoduchá a pritom tak mnohovrstvová, že sa v nej dajú nájsť mnohé krásne obrazy. Rád čítam Čapkove poviedky Z jednej a druhej kapsy, ktoré sú plné hlbokej ľudskej múdrosti.

NAJmiesto v Košickej eparchii:

Začínam si stále viac a viac budovať vzťah ku Klokočovu. Uvedomujem si symboliku plaču ikony. Tá uctievaná ikona síce nie je pôvodnou ikonou, no je to miesto spolucítenia Panny Márie so svojím ľudom. Na druhej strane, kto pozná Košice, tak to je samo o sebe miesto, ktoré má svoje genius loci vo svojej rôznorodosti, pestrosti a tolerancii.

NAJobľúbenejšia ikona:

Nejakým spôsobom ma sprevádza po duchovnej stránke ikona, ku ktorej ma priviedol ešte môj otec ako celkom malého chlapca počas návštevy na Velehrade. Je tam kópia ikony Matky únie, robil ju akademický maliar Emanuel Dítě, v časoch, keď sa Velehrad dostával do centra pozornosti unijných kongresov, čo bola istá forma pred ekumenizmom začiatkom 20. storočia, ktorú tam rozvíjal arcibiskup Cyril Stojan a od detstva, som si túto ikonu zamiloval. Tvár Panny Márie je veľmi milá. Potom som sa ale dozvedel, že Emanuel Dítě túto ikonu nevytvoril, ale je to kópia ikony, ktorá mi opäť prirástla k srdcu – kópia ikony Salus Populi Romani z Baziliky Santa Maria Maggiore. A ja som s touto bazilikou spätý celý môj kňazský život. Tým, že ako chlapec som si uctieval túto Matku únie z Velehradu, ktorú som si zháňal na primičné obrázky a stále som v nej videl to poslanie východných cirkví byť vzorom jednoty a cestou k nej, potom ako kňaz, emigrant, som pravidelne na ceste do školy zašiel na modlitbu k ikone Salus Populi Romani stále si pripomínajúc, že stojím pred ikonou, pred ktorou sa modlili aj Cyril a Metod a ich učeníci. A v tejto bazilike som bol vysvätený aj za biskupa. A táto Matka jednoty alebo Záchrana rímskeho ľudu môže byť záchranou nielen rímskeho ľudu, ale aj celého Božieho ľudu.

Foto: Radovan Pavlík a Ivo Novák

Cyril Vasiľ SJ sa narodil 10. apríla 1965 v Košiciach. Po gymnáziu v Košiciach absolvoval v rokoch 1982-1987 teologické štúdiá na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. Vysvätený za kňaza bol 14. júna 1987 pre službu Prešovskej gréckokatolíckej eparchie. Ešte toho roku odišiel do Talianska a začal štúdium na Právnickej fakulte Pápežského východného inštitútu (PIO) v Ríme.

V roku 1989 dosiahol licenciát kánonického práva a v nasledujúcom roku vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej v Janove. Od roku 1992 už ako jezuita pokračoval v Ríme v doktorandskom štúdiu a v r. 1994 získal doktorát kánonického práva na Právnickej fakulte PIO. Na fakulte ďalej pôsobil, od roku 2002 vo funkcii dekana a prorektora PIO a v roku 2007 sa stal rektorom PIO.

V roku 2009 ho pápež Benedikt XVI. vymenoval za sekretára Kongregácie pre východné cirkvi v Ríme a menoval ho titulárnym arcibiskupom Ptolemaidy v Líbyi. Biskupskú konsekráciu prijal 14. júna 2009 z rúk biskupa Slavomira Miklovša. Jeho biskupské motto Parati semper (Vždy pripravení) korešponduje s jeho dlhoročnou činnosťou v skautingu v rámci Federácie skautov Európy. Arcibiskup Cyril Vasiľ je autorom početných kníh a článkov a pravidelne spolupracuje s Vatikánskym rozhlasom.

(spracované podľa vaticannews.va)

Rozšírenú verziu rozhovoru, v ktorej vladyka Cyril Vasiľ prezradí viac o svojich skúsenostiach s východnými cirkvami, si môžete vypočuť vo vysielaní Rádia LUMEN v nedeľu 1. novembra 2020 o 14:00 v sviatočnom rozhovore.

PREČÍTAJTE SI AJ:

NAŠI BISKUPI: Stanislav Zvolenský

NAŠI BISKUPI: Bernard Bober

NAŠI BISKUPI: Ján Babjak

NAŠI BISKUPI: Ján Orosch

NAŠI BISKUPI: Marián Chovanec

NAŠI BISKUPI: Štefan Sečka

NAŠI BISKUPI: František Rábek

NAŠI BISKUPI: Tomáš Galis

NAŠI BISKUPI: Jozef Haľko

NAŠI BISKUPI: Peter Rusnák

NAŠI BISKUPI: Stanislav Stolárik