Kresťanský starovek môže Alexandrii poďakovať za celý rad veľkých mužov, ktorí sa preslávili svojou vzdelanosťou, činorodosťou a svätosťou. V 3. storočí to boli Klement a Origenes a oni sa stali vzorom. Odvtedy mala Alexandria meno pre svoju teologickú tradíciu.

Atanáz patrí k mladšej generácii. Vo svojom detstve ešte zažil prenasledovanie, a to ním neotriaslo, ale zocelilo jeho charakter až k bezohľadnosti a tvrdosti, nepríjemným vlastnostiam, ktoré mu veľmi vyčítali aj jeho protivníci. S neoblomnosťou mučeníka bude brániť učenie Nicejského koncilu. Celý jeho život bol upísaný boju proti ariánskej heréze, ktorá popierala Kristovo božstvo.

Budúci alexandrijský biskup nebol akademik ako Kapadočania, ale muž Cirkvi. „Neupotrebil veľa času na štúdium,“ povedal Gregor z Nazianzu, „tak akurát, aby sa nejavil ako neznalý.“

Nevieme nič o ceste jeho vzdelávania, o jeho učiteľoch, štúdiách. On sám nám hovorí, že niektorí z jeho učiteľov prišli o život počas prenasledovania. Takže boli to kresťania. Atanáza teda formovala Cirkev, v nej urobil do istej miery kariéru. Sférou jeho života, jeho domovom, jeho rodinou bola Cirkev. Ako synovia svoju matku, tak smelo ju bude brániť.

Atanáz bol viac Egypťan ako Grék. Hovoril plynule po koptsky, písal koptsky. Pochádzal z ľudu a dobre ho poznal, poznal aj jeho jazyk, ktorý sa zjavne naučil na ulici. Ľud bude mať v rukách a v prípade potreby s ním bude vedieť zaobchádzať ako tribún. Ale ľud bude stáť pri ňom cez všetky peripetie jeho pohnutého života. Nemusel sa obávať žiadnych ťažkostí zo strany ľudu, ale zo strany kléru, pre teologické spory, zo strany politických kritikov, ale nie to strany cirkevnej obce, ktorá ho milovalo. Podobne ako niektorí jeho nástupcovia Atanáz pripomína skôr kresťanského faraóna než filozofa.

Tak sa vysvetľuje prísnosť tohto neústupného, ale pohotového charakteru, ktorý sa nevyhýbal ani úskokom, ani vydieraniu, keď išlo o pomoc pravej doktríne k prelomu. Iné časy, iné mravy! A alexandrijské mravy nikdy neboli šálkou čaju pre každého. Geografia je tiež vysvetlením osobností. Krivdili by sme, keby sme Atanáza alebo Cyrila posudzovali podľa našich škrupúľ.

Atanáz ako diakon sprevádzal svojho biskupa Alexandra na Nicejský koncil (325). Zúčastnil sa na prvom ekumenickom koncile, na víťazstve viery nad Áriovou herézou. Možno zohrával poradnú rolu za kulisami. Atanáz je a zostáva mužom Nicey, skutočne sa zaplietol do dogmatickej záležitosti, čo ešte viac zamotalo a otrávilo nejeden konflikt.

Biskup Alexander zomrel v roku 328 a netajil sa tým, že si želá za nástupcu Atanáza. Voľba však neprebehla bez odporu, nech už panegyrik Gregor z Nazianzu vedel o ňom čokoľvek pochvalného: proti Atanázovi hovoril jeho mladý vek (mal len 32 rokov), celý jeho charakter, jeho ostré a nezmieriteľné stanovisko v protiariánskom boji. Skutočne bude v tomto boji pokračovať až do konca svojho života, najprv s podporou štátnej moci a potom, keď sa štátna moc upustí od nicejskej viery, proti štátnej moci. Ani päť vyhnanstiev neoslabilo jeho odpor a nezlomilo jeho silu.

Nový biskup začal svoju činnosť upevňovaním nicejskej viery v srdciach svojich veriacich. Precestoval celú diecézu. Pri tejto príležitosti sa stretol s Pachomiom, zakladateľom cenobitizmu. Atanáz si ho vážil pre jeho „čnostný spôsob života“ a „verné vyznávanie pravej viery“.

Boj sa začal okolo roku 330. Najskôr biskupovi dávali zabrať stúpenci Melícia, ktorí zapríčinili rozkol v Egypte. Atanáz s nimi zaobchádzal dosť hrubo. Nikdy nebolo jeho silnou stránkou odlišovať ľudí od ich názorov. Teraz však cisár Konštantín, ktorému nešlo o nič iné tak veľmi ako o zjednotenie svojej ríše, myslel na upokojenie duchov a po novom vyznaní viery prijal Ária na milosť. V cisárskom liste žiadal, aby Árius mohol pokračovať vo svojej činnosti. Atanáz to rázne odmietol. Bol prvý, koho sa to dotklo, keďže Árius pochádzal z Alexandrie a tam pôsobil ako presbyter. V odpovedi cisárovi Atanáz vysvetlil svoj postoj: „Je neprípustné znovu prijímať do cirkvi ľudí, ktorí odporujú pravde a plodia nesprávne učenie, proti ktorému všeobecný koncil vyslovil anatému.“3 Biskup sa teda zdráhal. V Alexandrii sa začali šíriť sprisahania. Zašlo to až tak ďaleko, že biskup musel opustiť mesto a ukryť sa v jednom kláštore v Hornom Egypte.

V roku 335 Atanázovi odporcovia využili púť cisára do Jeruzalema a zvolali koncil do Týru, ktorý bol pri ceste, aby urovnali spory. Alexandrijský biskup neochotne prijal vyzvanie, aby sa tam dostavil, a priviedol so sebou 50 egyptských biskupov, ktorí však neboli pčúvaní, pretože neboli pozvaní. Situácia bola vážna, pretože veľký počet prítomných biskupov bol voči nemu nepriateľsky naladený. Atanáza obvinili z násilného a nezákonného konania. Keď videl, že veci sa vyvíjajú nepriaznivo, utiekol skôr, ako bol vyhlásené rozhodnutie o zosadení.

O nejaký čas neskôr sa neotrasiteľný biskup objavil v Konštantínopole, vystihol cisára v uliciach hlavného mesta a vynútil si u neho audienciu. Konštantín si predvolal biskupov zhromaždených na synode v Týre. Biskupi upustili od sťažností z Týru, ale teraz obvinili Atanáza, že ovplyvňuje egyptský trh s obilím a blokuje dodávky do Konštantínopolu. Cisárovi sa vrátili zlé spomienky. Rozzúril sa a poslal alexandrijského biskupa do vyhnanstva v Trevíri: išlo o prvé z piatich Atanázových vyhnanstiev.

Atanáz by pri trocha väčšej pružnosti a menšej tvrdosti voči Melitiánom mohol prispieť k zmierneniu situácie bez ohrozenia svojich zásad. Svojim protivníkom by dodal menej munície na to, aby ho ohovorili ako neznášanlivého človeka a búrliváka pri cisárovi, ktorý mu bol dovtedy naklonený. Neskôr sa mal Atanáz stať o čosi prívetivejším. No spočiatku sa mladý biskup bez váhania vrhol do boja.

Zatiaľ čo bol alexandrijský biskup neprítomný, v meste zavládol nepokoj. Anton, slávny pustovník, sa osobne prihovoril u cisára za Atanáza. Cisár mu však odpovedal, že nedokáže uveriť, že by sa také veľké zhromaždenie mýlilo v tom, že Atanáz je „opovážlivý, arogantný človek, muž sváru“. A tak biskupovi nezostávalo nič iné, ako len čakať na Konštantínovu smrť, aby sa mohol vrátiť do svojho mesta.

Bohužiaľ, nový cisár sa ukázal ako naklonený arianizmu. Atanáza opäť zosadili, tentoraz synoda v Antiochii (339). Utiekol k biskupovi Júliusovi I. do Ríma a tento ho rehabilitoval. Biskup využil svoj pobyt na to, aby získal Západ pre správne učenie. Do svojej diecézy sa mohol vrátiť až v roku 348. Do mesta vstúpil triumfálne, oslavovaný a uctievaný ako vyznávač viery. Desať rokov, ktoré tu strávil, bolo najkrajších a najplodnejších v jeho biskupskej funkcii.

Udalosti ho prinútili k ústupu pred cisárskou moco. Nové zasahovanie cisára do cirkevných záležitostí však znamenalo hrozbu pre čistotu učenia. Preto Atanáz ako prvý s neprekonateľnou rozhodnosťou požadoval slobodu Cirkvi od štátu.

Alexandrijský biskup obnovil ducha nicejského koncilu vo svojej diecéze. Pracoval na prehĺbení kresťanského života, udržiaval bratské vzťahy s mníchmi a angažoval sa v evanjelizácii Etiópie a Arábie. Niektoré z jeho najdôležitejších diel vznikli práve v tomto pokojnom období.

Desať rokov po návrate bol nútený opäť utiecť. Opäť sa ukryl medzi pustovníkmi v egyptskej púšti (356 – 361). Po Juliánovom nástupe na trón (361 - 363) sa mohol vrátiť, zatiaľ čo jeho protibiskupa Juraja zavraždil dav. Ale opäť, tiež za Juliána, bol Atanáz poslaný do vyhnanstva (362 – 363). Počas tohto obdobia sa biskup zoznámil s mníšstvom. Stretol sa s Antonom, otcom mníchov. Životopis, ktorý o ňom napísal, sa mal stať vzorom rehoľného a kresťanského života. Atanáz prenikol do duše tohto náboženského hnutia, ktoré rozbúrilo celý Egypt a vnieslo do samoty púšte zápal z čias prenasledovania. Zo svojej mníšskej cely Atanázor riadil svoju diecézu, bránil vieru. Atanáz bol neviditeľným patriarchom Egypta.