„Každý deň stretneme aspoň jedného človeka, ktorému je za čo ďakovať. Len treba otvoriť nielen oči, ale najmä srdce,“ píše sa v jednom z vašich príbehov. Adventná súťaž pokračuje!

Za príbeh môžete získať pobyt pre celú rodinu v Bešeňovej. Kľúčové je vyhrať týždenné kolo. To aktuálne, už tretie v poradí, sa nesie v znamení témy "vďačnosť cudziemu človeku". Zapojiť sa môžete do štvrtka 16. decembra. Víťazný príbeh za tento týždeň vyberieme a vyhlásime vo vysielaní v piatok 17. decembra o 10:10. 

Pridajte sa k nám a vnášajte atmosféru vďačnosti do našej spoločnosti.

Podrobnosti o fungovaní súťaže nájdete TU.

Aktuálny výber z vašich príbehov:

O žene, ktorá sa mi stala „druhou mamou“

Pochádzam zo Spiša. Môj príbeh sa začal v septembri 1995, keď som nastúpila na vysokú školu do Nitry. Po celý čas som si privyrábala na štúdium rôznymi brigádami, ktorých bolo neúrekom. Keď som bola vo 4. ročníku, niekedy v apríli mi moja spolubývajúca povedala o brigáde - upratovaní domu. Vybrala som sa tam. Dom bol veľký a na moje zvonenie mi otvorila veľmi sympatická pani Mária. Vysvitlo, že má sestru, ktorá žije v meste na Spiši. Nuž, hneď mi bola bližšia.

Nastúpila som do služby. Každý štvrtok som chodila upratovať prízemnú časť domu, kde vtedy bývala mamka pani Márie. Akademický rok sa skončil a ja som sa po skúškovom období vrátila na prázdniny domov na Spiš. Rozlúčili sme sa s tým, že sa mám ozvať opäť v septembri.  

Leto ubehlo a ja som nastupovala do 5. ročníka. Keďže bol finančne náročný, pripomenula som sa pani Márii. Medzitým sa v jej živote udiali zásadné životné zmeny a pre ňu nastalo ťažké životné obdobie. V jedno dopoludnie, keď som tam bola upratovať, mi po skončení hovorí: „Marika, poďte sa naobedovať!“

Odvtedy to bola naša tradícia. Vždy vo štvrtok, keď som doupratovala, dali sme si spolu obed, ktorý pripravila. Po celý rok sme si raz do týždňa robili spoločnosť pri obede.  Počas našich rozhovorov sme sa za rok o sebe veľa dozvedeli a zistili, že máme veľa spoločného. Naše debaty boli nekonečné. Stala sa mi druhou mamou (moja vlastná už v tom čase nežila) a ja jej ďalšou dcérou. Štúdium v Nitre sa chýlilo ku koncu  a ja som sa chystala na štátnice. V tom čase moja druhá mama odchádzala na dlhší čas do zahraničia. Niekedy v máji mi povedala: „Marika, dlho som rozmýšľala, aký darček vám mám dať k štátniciam. Tak vás chcem zároveň poprosiť, či by ste sa v tom čase, ako ja budem v zahraničí, nepresťahovali z internátu do môjho domu a starali sa oň za ten čas, čo ja tu nebudem.“ Išlo o viac než mesiac a bolo potrebné vyberať poštu, polievať kvety, kosiť trávnik... V čase promócií mi umožnila ubytovať si u nej doma svojich najbližších, aby som nemusela platiť drahé ubytovanie.   Dodnes považujem ten prejav dôvery, ktorý som dostala od cudzej osoby, za najkrajší darček.

Dnes je to 23 rokov, čo sa poznáme. Už dávno si tykáme. Hoci sa často nestretávame, veľmi často si voláme.  Je to pre mňa človek, ktorému môžem volať aj o polnoci. Pomáha mi stále. Vypočuje ma, povzbudí, poteší. Som vďačná za vedomie, že niekto na druhom konci republiky stále na vás myslí a modlí sa, keď je to potrebné. Som jej vďačná za to, že je. Veľmi si ju vážim a mám rada. Som Bohu vďačná, že nás dal vtedy v Nitre dokopy. (poslucháčka Marika)

O žene, ktorá rozžiarila temnotu

Dodnes som vďačná pani Marienke. Bolo to cez Vianoce. Mala som vtedy 18 rokov. Naša rodina prežívala ťažké obdobie. Ocko prepadol gamblerstvu. Nedokázala som znášať tú beznádej, a preto som plánovala cez sviatky ostať radšej na internáte. Dozvedela sa to jedna pani, ktorá bývala sama. Večer Štedrého dňa tiež tak prežívala. Vôbec sme sa nepoznali. Dala mi kľúče od bytu, aby som na sviatky došla k nej. A tak sa aj stalo. Strávila som u nej tri sviatočné dni. Veľa sme sa rozprávali a veľmi mi tým pomohla. Po sviatkoch som sa vrátila domov, ockovi som odpustila a mamka bola šťastná. Vianočný čas mi dnes stále preto pripomína, že Vianoce nie sú o jedle, svetielkach či darčekoch. Ježiš sa rodí tam, kde je tma a beznádej, aby prišiel do nášho srdca a cez nás rozdával lásku a nádej. Každý rok s rodinkou napíšem pani Marienke pohľadnicu a som vďačná, že tento rok aj cez Rádio LUMEN.

(poslucháčka Ivka) 

O žene, ktorá ma zblížila so svätým Jozefom 

Takmer pred ôsmimi rokmi mi zomrel manžel. Dlho bol vo veľmi ťažkom zdravotnom stave.  

Modlila som sa, pretože som bola bezmocná čokoľvek s tým urobiť a síl ubúdalo. S prosbou o pomoc som sa obrátila na sv. Jozefa - manželovho patróna a patróna dobrej smrti. Po čase som si uvedomila, že po mojej modlitbe k sv. Jozefovi, manžel nečakane zomrel. Nečakane preto, lebo zdravotne bol na tom často oveľa horšie, ako v deň smrti. Jednoducho sa ráno nezobudil. Rozplakala som sa. Meno Jozef nikdy nepatrilo medzi moje „obľúbené" a bolo zjavné, že smrť, ktorá prišla, bola svojím spôsobom milosrdne „pekná“. Na internete som si našla stránku, kde bolo viac modlitieb k sv. Jozefovi a oslovila som administrátorku skupiny „Svätý Jozef – Marec-mesiac úcty svätého Jozefa“. Pani Marienka ma ochotne usmernila k Modlitbám Plášťa sv. Jozefa (Súbor krásnych modlitieb, z ktorých mnohé zneli aj v Rádiu LUMEN v Roku sv. Jozefa.) Veľmi ma oslovili. Doteraz sa ich denne modlím s hlbokou úctou, vďakou a dôverou v jeho každodenné sprevádzanie a pomoc. Nemám súhlas na zverejnenie celého mena, ale pani Marienke ďakujem za toto moje výrazné posunutie k poznaniu sv. Jozefa, ktorého pre mňa „objavila“ práve ona. Modlím sa aj za ňu, pretože ona je pre mňa významným „mostom“ k tomuto patriarchovi, ktorého sme mnohí ešte nedocenili. (poslucháčka Terka)

Každému človeku je za čo ďakovať

Sedím v teple kozuba a nasávam radostnú atmosféru 3. adventnej nedele. Popritom rozmýšľam, za čo som vďačná cudziemu človeku či cudzím ľuďom.

Predovšetkým za to, že vôbec sú, že existujú, že spoločne dýchame ten istý vzduch a že nemusím byť na tomto svete sama. Ťažko mi je, z toho množstva ľudí, ktorí vstúpili do môjho života, vybrať len jedného.  Aj ten najnenápadnejší z nich, ktorý mi možno podal len pohár studenej vody alebo pomohol odniesť ťažkú batožinu, je dôležitou postavou môjho príbehu.

Keď sa pozriem do minulosti, ďakujem všetkým svojim učiteľom za vzdelanie a trpezlivosť. Takisto ďakujem svojim spolužiakom za to, že sa naše životné cesty preťali, že sme spolu zažili kopec jedinečných úsmevných príhod a že mnohé priateľstvá nám vydržali dodnes. Rovnako si vďaku zaslúžia všetci moji priatelia, ktorí mi kedykoľvek pomohli, povzbudili ma, rozveselili, obdarovali ma milým darčekom či kolegovia, vďaka ktorým je každý môj deň v práci plný radosti. A v neposlednom rade ďakujem svojim žiakom. Dávajú zmysel mojej práci, dobíjajú ma energiou. Vďaka nim môžem objavovať nové a nové veci a som vďačná, že nielen oni vstúpili do môjho životného príbehu, ale dovolili aj mne, aby som sa stala súčasťou toho ich – jedinečného, originálneho, ktorý sa začína pomaličky zapletať.

„Každý deň stretneme aspoň jedného človeka, ktorému je za čo ďakovať. Len treba otvoriť nielen oči, ale najmä srdce.“ To, že tu nie sme sami, nie je samozrejmosť, je to privilégium, je to dar. Sme tu jeden pre druhého, aby sme sa navzájom obohacovali. A preto chcem poďakovať všetkým, ktorí mi akoukoľvek maličkosťou pomohli napísať časť môjho životného príbehu a zanechali stopu v srdci. Všetci ste pre mňa dôležití, potrební a nenahraditeľní, pretože bez vás by môj život bol celkom iným príbehom.

(poslucháčka Lenka)