Počas prvého adventného týždňa ste nám písali na tému Advent - čas vďačnosti kňazovi. Prinášame vám ešte jeden výber z množstva vašich príbehov. Víťaza spoznáme v piatok o 10:10.

V piatkovej Lumenáde 3. decembra o 10:10  vyhlásime výhercu týždňového kola súťaže, ktorý získa vecné ceny: kniha Snúbenci, multifunkčná šatka – bufka s logom Správne naladený, sklenená fľaša s logom Správne naladený, pero s logom Správne naladený, magnetka, káva.

Súťažíme počas všetkých adventných týždňov a vždy s inou témou vďačnosti. Spomedzi štyroch týždňových výhercov jedného odmeníme dvojnásobne. Vo finále súťaže jednému z nich dáme darčekový poukaz na pobyt pre 4 osoby v apartmáne ELEMIR v Bešeňovej. Pobyt sa vzťahuje na 5 po sebe nasledujúcich nocí. Víťazný príbeh vyhlásime v Rannom spojení 24. decembra.

Pomôžte nám do slovenského rozhlasového éteru vniesť príbehy vďačnosti. Uprostred mora reklám, náhlenia sa a nervozity vás pozývame spolu s nami tvoriť atmosféru vďačnosti. O vašich príbehoch budeme totiž počas celého adventu hovoriť v našom vysielaní.

Podrobnosti o súťaži nájdete TU.

V prvom kole súťaže sa presviedčame, že vďačnosť kňazom je na mieste. Z vašich bohatých príspevkov opäť vyberáme:

Kňazi, ktorí boli „majákmi“ v mojom živote

V mojom živote som vďačný za mnohé viacerým kňazom. Istý postarší kňaz, ktorého meno som zabudol, mi za moju službičku prisľúbil, že sa za mňa bude po celý jeho život modliť. Veľakrát, ak sa mi darilo, mal pocit, že je to aj pre modlitbu toho pána farára. Vyslúžil som si ju za to, že ako malý miništrant som pomohol kňazovi, ktorý bol práve prepustený z väzenia. Išiel pešo zo Žiliny navštíviť nášho pána farára v Brodne. Na Kosove, v chotári Brodna, si unavený na chvíľu sadol, pričom mu vypadol občiansky preukaz, čo si vtedy nevšimol. Ako o život som utekal, len aby ten občiansky preukaz niekto nenašiel, nakoľko išlo o ďalší život práve prepusteného pána farára. Ak by ho bol pán farár stratil, boli by ho znova zatvorili. Za jeho vďačné modlitby sa teraz denne s vďakou modlievam. 

(poslucháč Ján)

Rehoľné sestričky – ženy modlitby

V polovici 60. rokov moja dnes už nebohá mamka ležala na infekčnom oddelení miestnej nemocnice s podozrením na týfus. Ochorenie bolo vážne, nevládala sa ani pohnúť. V nemocnici jej vtedy bola oporou jedna rehoľná sestra zo Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul, ktorá bola tiež pacientkou. Volala sa sestra Olívia. 

Mamku utešovala a pomáhala so všetkým, čo bolo treba (doma ostal manžel a dve malé deti). Mama sa s Božou pomocou uzdravila a pri odchode z nemocnice si so sestrou Olíviou vymenili adresy.

Neskôr sme ako deti s mamkou chodievali za sestričkou do kláštora, ktorý bol vzdialený asi 25 km od nášho bydliska. Tam som sa zoznámila ešte s jednou sestričkou – Marcelou, ktorej by som rada prejavila svoju vďaku. Vymodlila mi dobrého manžela i deti. Poznala ma od mojich piatich rokov a až do svojej smrti v roku 1997 mi bola dobrou duchovnou mamou. Celý život sa o mňa úprimne zaujímala a sprevádzala ma vo svojich modlitbách, zároveň mi radila a povzbudzovala ma v dôležitých životných rozhodnutiach. Tešila sa tiež z môjho manžela a detí, dvojčiat, ktoré ako zázrakom prišli na svet v deň 1. výročia našej svadby.

V mojom živote sa udialo veľa malých zázrakov, za ktoré vďačím Pánu Bohu a som presvedčená, že aj duchovnému vedeniu a modlitbám sestry Marcely. Keď sme v deň jej úmrtia išli večer s manželom do kostola, na chodníku pri dverách vedúcich na chór sedela veľká biela holubica. Po našom priblížení sa neuletela, zostala niekoľko dlhých sekúnd stáť a pozerať sa na nás. V úžase sme s manželom skonštatovali, že sestra Marcelka sa s nami prišla ešte rozlúčiť. Nikdy predtým ani potom sme už žiadne holubice pri chráme nevideli.

Do dnešného dňa je celá vincentská rodina našou druhou rodinou, za čo som Pánu Bohu nesmierne vďačná. 

(poslucháčka Anna)

Kňaz, ktorý „dobre pasie“ svoje ovečky

Ďakujeme všetkým kňazom pôsobiacim v našej farnosti. Zvlášť však ďakujeme pánovi dekanovi, ktorý u nás už siedmy rok pôsobí a duchovne sprevádza celé naše rodiny vo farnosti. Pomáha nám v duchovnom dozrievaní, vie nás povzbudiť, poradiť, ale aj upozorniť. Nezabudnuteľné sú jeho rodinné duchovno-formačné „víkendovky“. Mimoriadne vďační sme mu za to, že popri duchovnej službe naprojektoval školskú Kaplnku Premenenia Pána. Ďakujeme Pánu Bohu za dar Dobrého pastiera.

(poslucháči Jana a Ivan)

Kňaz, ktorý bol skutočným darom

V mojej pamäti je spomienka na pozoruhodného človeka a kňaza Mons. Viktora Trstenského, s ktorým som zažil nejeden príbeh. Patrím do generácie, ktorá mohla rásť a dozrievať v jeho blízkosti a vidieť jeho príkladný nádherný kňazský život. Bol pre nás darom. Povzbudzoval nás k svedomitému a zodpovednému prístupu k svojim povinnostiam, k láske k rodičom, ale aj neprajníkom. Vychovával nás k pravdovravnosti, sebadisciplíne, pokore a trpezlivosti. Byť zdvorilý doma, v škole, na ulici, k sebe navzájom. Viedol nás k modlitbe a čítaniu Svätého písma.

Jeho katechézy nám pomáhali rásť vo viere a nehanbiť sa za ňu ani v škole. Učil nás tešiť sa zo života, zabávať sa, športovať ale aj chrániť sa hriechu. Pútavo rozprával o histórii, o vzácnych ľuďoch v našich dejinách, ale i zo súčasnosti, ktorých mená boli vymazané zo školských učebníc. Na fare bolo vždy živo. Monsignor mal s nami veľkú trpezlivosť a tešil sa, keď sme si v jeho pracovni posadali na zem okolo neho. Boli sme tu viac ako doma, naši rodičia si nás veľmi neužili, ale nebáli sa. Vedeli, že sme v tých najlepších rukách. Mons. Trstenský bol dobrý rečník, hovoril vždy jednoducho, aby mu každý porozumel. Svojimi kázňami vedel meniť životy ľudí a privádzal ich bližšie k Bohu. Reagoval na ich problémy, starosti, na život v meste, na udalosti, ktoré sa stali počas týždňa. Povzbudzoval, ale aj napomínal s trpezlivosťou a múdrosťou zo slovami: „Bolo by nepochopením viery, keby som len kázal, že stačí sa len modliť a chodiť do kostola. Treba sa starať nielen o dušu, ale aj o telo, aby človek mal prácu, mal kde bývať, čo jesť, aby žil dôstojne." Vedel ľudí vtiahnuť do svojho rozprávania a  pripomínal nám aj povinnosti, ktoré musíme ako veriaci a občania plniť a byť príkladom ostatným ľuďom. Povzbudzoval aj k odvahe verejne sa hlásiť k Bohu a nebáť sa brániť kňazov. Vo farnosti zriadil farskú radu, ktorá mala na starosti hospodársku, finančnú a kultúrnu činnosť. Rešpektoval jej rozhodnutia a mohol sa na ňu spoľahnúť. Odbremenený od týchto povinností mohol sa naplno venovať duchovnej službe. Mons. Trstenský každého človeka považoval za dar, ktorý mu posiela Boh, a tak sa aj správal. Bol stále s ľuďmi. Fara bola otvorená v ktorúkoľvek hodinu. Neraz si kladiem otázku, kedy mal čas pre seba. Kňaz telom i dušou, ktorý svoj život zasvätil Bohu a ľuďom. Som mu za to vďačný a nielen ja. Jeho príbeh je v Starej Ľubovni stále živý a pripomína nám ho aj pamätná tabuľa na budove fary.

(poslucháč Ľubomír)

Kňaz s otvoreným srdcom pre všetkých

Som vďačná jednému kňazovi za povzbudenie v čase, keď ako dcéra učiteľov som do kostola chodievať nesmela. V osemdesiatych rokoch som sa s jedným priateľom ocitla na svätej omši v Spišskej Belej. Priateľ Michal mi povedal, že pán farár je rodákom zo Spišského Podhradia, odkiaľ pochádzam. Po svätej omši som sa s pánom farárom Štefanom Horváthom stretla osobne. Predstavila som sa mu a povedala, že som Podhradčanka. Veľmi sa potešil a pozval ma na faru. Priblížila som mu svoju rodinu, z ktorej pochádzam - hlavne starých rodičov. Páter Štefan hneď reagoval so širokým úsmevom: „Tvoj dedko mi urobil rodľe!” To som zase ja nechápajúc pozerala naňho: „Rodľe?!“ „Ty nevieš, čo sú rodľe? Predsa drevené sánky!“ s láskou spomínal na môjho dedka. Hneď sme sa stali priateľmi. Ja, „dvadsiatnička“ a páter Štefan, „šesťdesiatnik“. Veľmi som ho obdivovala a počúvala jeho osobné zážitky, dokonca aj tie so štátnou bezpečnosťou, ktoré vedel podať s úsmevom, hoci zažil veľa zlého a bol stále prenasledovaný. Roky sme prichádzali na faru do Spišskej Belej aj s rodičmi, hlavne na sviatok svätého Štefana, jeho patróna. Bol nadšeným turistom. Na Jahňací štít vzal aj mňa. Doteraz na túto túru spomínam, ako som nemala kondíciu, no on ma stále povzbudzoval, aby som vydržala. Bol to láskavý človek s veľkým srdcom. Často naňho myslievame celá rodina. Stretnutia na fare v Spišskej Belej boli v osemdesiatych rokoch ako balzam na dušu. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa stal provinciálnym predstaveným Spoločnosti Božieho slova v Nitre. Neskôr pôsobil vo Vidinej pri formovaní novicov, kde som ho už s manželom a malou dcérkou navštívila poslednýkrát. Páter Štefan, vďaka vám za priateľstvo, povzbudenie a nádej, ktoré ste do našich sŕdc vlievali. Odpočívajte v pokoji!

(poslucháčka Daniela)

Kňazi a rehoľníčky v prvej línii

V našej obci pôsobí kňaz a rehoľné sestry, ktorým vďačíme za ich službu: navštevujú chorých - v týchto ťažkých časoch ich neustále povzbudzujú a vypočujú, robia im nákupy, venujú sa aj deťom a pravidelne vysielajú online sväté omše.

(poslucháčka Andrea)  

Kňazi - karmelitáni, ktorí slúžia naplno

Bývame v malej obci blízko Košíc. Neďaleko nás v Lorinčíku je pomerne nový kláštor bosých karmelitánov. Býva tam niekoľko bratov - tichých, pokorných a ochotných. A sme im vďační.

Pred pár rokmi sme s manželom prechádzali ťažkou krízou a nevedeli sme si s ňou rady.  Netušili sme, že je možné, aby nás niekto niečím takým previedol. Požiadali sme vtedy brata Rudolfa o rozhovor a svätú spoveď. Od tej chvíle sme tam chodili na manželské stretnutia, kde sme spoznávali mnoho rodín a bratia nám vždy pripravili zaujímavé témy týkajúce sa manželstva. Ďalší dvaja bratia ostali v dolnej časti kláštora v miestnosti s našimi deťmi. Keď som tam raz strážila s nimi, obdivovala som ich trpezlivosť. Niekoľko detí som totiž našla na okne napodobňovať opice. Na každom stretnutí manželov nám pripravili jednoduché pohostenie, a tak sa nám od nich nikdy nechcelo odísť.

Vždy na Nový rok (okolo 3. 1.) sme s nimi odchádzali na duchovné cvičenie do Poľska. Bratia nás vzali do karmelitánskeho kláštora v Czernej pri Krakove. V očarujúcom a pokojnom prostredí blízkeho starobylého kláštora sme spoznávali ich karmelitánske začiatky v napredovaní za Kristom, a zároveň sa osobne formovali. Bolo nádherné spievať v prekrásnej kaplnke kláštora naše koledy a počúvať o prežívaní mladých karmelitánov v pustovni. Zábavné boli aj cesty domov v snehových závejoch a v posledné roky aj dopravné zápchy na poľských cestách.

Plná radosti a pokoja je ale aj turistika s našimi bratmi do blízkeho i ďalekého okolia a často aj do ich obľúbených Tatier. Vtedy sa neraz stretneme ako 20-30 členná skupina plná dospelých, detí, jedla a smiechu. Milujeme, keď sa po pár metroch, robí prvá fotka, ktorá už za pár dní bude ako aktualizácia profilovej fotky na našej facebookovej stránke „Priatelia Karmelu“.

Ale sme im vďační aj za ich duchovné cvičenia priamo v Lorinčíku, keď  môžeme ujsť zo sveta a skryť sa u nich v úplnej tichosti. Napríklad na DC pre ženy, kde nás sprevádzajú s veľkou láskou a skvele pripravenými prednáškami a oboznamujú nás so životom žien ako Rút, Judita alebo s kráľovnou Ester, ako to bolo aj tento rok. Všetky sme tam zažili oázu pokoja a oddychu ako ozajstné kráľovné v náručí kráľa. Bol to super čas.

Mohli by sme im teda ďakovať ešte veľmi veľmi dlho za všetku pomoc, lásku a nádej, ktorú od nich dostávame my aj naši známi, priatelia aj iní ľudia, ktorí u nich nachádzajú odpustenie. Ale to najvzácnejšie sa vykreslí pri najťažších chvíľach. A tak to bolo aj teraz v čase covidu. Bratia si obstarali kameru a od začiatku začali vysielať sväté omše. A ako čas išiel a situácia sa menila, stále viac sa nám prispôsobovali. V čase zatvorených kostolov sme tak po svätej omši v televízii mohli ísť na prechádzku pešo či na bicykli priamo ku kláštoru a po dohovore s nimi sme dostali sv. prijímanie a neraz aj povzbudenie. Preto sme celý čas v spojení s týmto spoločenstvom. Nikdy sme nestratili spojenie s Cirkvou, s Kristom, s priateľmi a vždy vieme, že s nimi môžeme rátať. A to je úžasný pocit, za ktorý sme im fakt vďační.

(poslucháčka Erika)

Kňazi, ktorí hlásali evanjelium aj v ťažkých časoch

Sú desiatky kňazov, ktorým vďačím za svoj život naplnený vierou. Pri počúvaní vášho rádia mi napadol kňaz, ktorého naša rodina pozná dlhé roky, ale iba v tomto roku som sa od neho dozvedela (pri vysluhovaní sviatostí mojej matke), že jeho tichá a tajná činnosť už v minulom režime do značnej miery ovplyvnila i mňa.

Bolo to v čase, keď na univerzite do nás „tlačili“ tézy „vedeckého ateizmu“ a „večné pravdy“, že náboženstvo je „duchovná pálenka“ či „ópium ľudstva“. Vtedy jediné kníhkupectvo s náboženskou literatúrou v Bratislave - Spolok sv. Vojtecha - zívalo prázdnotou. Na veľkých policiach boli asi 20-30 cm od seba poukladané stolové „Kalendáre gazdiniek“, občas i „Svätovojtešský kalendár“, čo bol vtedy úzky profil. Okrem malých brožúrok ako Pohrebné obrady, Vysluhovanie sviatosti krstu a Vysluhovanie sviatosti manželstva a malých svätých obrázkov, nebolo čo kúpiť. Tento smutný obraz v katolíckom kníhkupectve nechtiac navonok dokazoval, že náboženstvo v našej socialistickej vlasti vymiera, nahrádza ho „vedecký svetonázor“, a preto už nie je vlastne o čom pre nás mladých ani písať.

Úplne opačnú skúsenosť som zažila v Poľsku. V lete v roku 1978 som sa dostala so skupinkou študentov na 15-dňové formačné stretnutie do Kroščenka, blízko Nowého Targu. Jedného dňa sa medzi nami Slovákmi zjavil z Ríma pán biskup Hnilica s kňazom Zlatňaským. Ohúrili nás tým, že kresťanstvo sa dá žiť aj v dnešnej dobe. Povzbudzovali nás, že evanjelium treba čítať a žiť vo svojom konkrétnom prostredí. Dostali sme aj vreckové evanjeliá, Skutky apoštolov a viaceré knižky vydané Ústavom Cyrila a Metoda v Ríme. Bol to pre mňa zásadný objav, za ktorý som vďačná dodnes. Mám v živej pamäti obraz, kde po svätej omši a diskusii si pán biskup  (v bledomodrej košeli s krátkym rukávom) pokľakol pred oltár a modlil sa. V čase neslobody, vidieť tak blízko kňaza a ešte aj modliaceho biskupa a môcť s ním prehodiť aj pár civilných slov, bolo v tom čase nepredstaviteľné. Po prepašovaní darovaných knižiek na Slovensko, sme si ich chránili ako oko v hlave, čítali, meditovali, diskutovali a nechali kolovať po ďalších rodinách. Táto literatúra nám otvárala srdce i mysle a zažívali sme obrovskú skúsenosť, že Boha môžeme stretnúť aj v Slove.

  Moja vďaka patrí kňazovi pátrovi Andrejovi Filípkovi zo Spoločnosti Ježišovej v Bratislave, ktorý pochádza z poľsko-slovenského pohraničia. Bol to práve on, ktorý nám pred viac ako 40-timi rokmi doviezol do Kroščenka biskupa a kňaza. O tom, ako sa mu darilo tajne sprevádzať biskupa a vynaliezavo pašovať náboženskú literatúru na Slovensko, by asi najlepšie porozprával on sám.

(poslucháčka Eva)

Kňaz, ktorý rozozvučal nielen starý zvon

Nikto sa nikdy nedožil toľko lásky, ako ja od nášho duchovného otca Jozefa Marčina, ktorý je už teraz vo farnosti Fričovce. Bolo to v čase, keď prišli slúžiť svätú omšu do nášho Domu nádeje.

Od roku 1962 do roku 1976 sme vždy v nedeľu chodili do farského kostola Kapušany pri Prešove pešo 6 km. Cez týždeň som nemohla, lebo som mala šesť detí. Za ten čas, ktorý boli v našej farnosti Kapušany, chodievali k nám do Šarišskej Poruby. A aj keď tu nemáme kostol, duchovný otec slúžili sväté omše i spovedali nás. Aj náš staručký zvon z roku 1882 sa dožil, že prvýkrát zvonil pri pozdvihovaní Božieho tela a krvi. Na tie slzy radosti ani po rokoch sa nedá zabudnúť. Ďakujem.

(poslucháčka Zuzana)