Vďačnosť cudziemu človeku dominuje ďalšiemu kolu našej adventnej súťaže. Z vašich príbehov sme sa dozvedeli, že každodenné plnenie našich povinností, môže osloviť aj tých, o ktorých netušíte.

Do adventnej súťaže nám aj počas tretieho súťažného týždňa prichádzajú krásne príbehy a svedectvá. Pozrieť si ich môžete aj na našom webe v každodennom výbere:

Priateľstvo, ktoré natrvalo spojilo rovnaké meno

Keď sme sa prisťahovali do Tvrdošína, nikoho sme tam nepoznali. Postupne sme sa zoznamovali s ľuďmi v kostole, s ľuďmi bývajúcimi na našej ulici, ale aj s ľuďmi pri náhodných stretnutiach. Manželka – lekárka - bola pomerne rýchlo zorientovaná cez stretnutia v ambulancii. Ja som toľko príležitostí nemal.

Raz v júni som pracoval v záhrade a vtom ma starší pán pozdravil: „Pán Boh pomáhaj!“ Odpovedal som zaužívané: „Pán Boh uslyš!“ On pokračoval: „Ej, už by sa vám zišlo aj tú trávu pokosiť. Máte ju komu dať?“

„Veď práve rozmýšľam, že budem musieť kúpiť kosu a pustiť sa do toho. A veru, ani to nemám čomu či komu dať. Pán, čo si to kosil, už nevládze chodiť. Ak sa vám to hodí, príďte si kedykoľvek nakosiť! Nechám vám odomknutú bránu,“ odpovedal som.

Tieto vety ho veľmi potešili. S milým úsmevom reagoval, že nám čerstvého mliečka donesie.

A veru doniesol. Doviezol si „čigu“, ako volal dvojkolesovú káru, na nej kanvičku s mliekom, kosu a hrable, pripevnené štrankom na káru. Nakosil si trávy do plnej káry. Prekvapilo ho, keď som si s jeho dovolením vyskúšal kosu, či som ešte nezabudol kosiť. Zvečerilo sa, no stále bolo vidno. Spotený si však vypýtal ešte trochu vody. Manželka bola v poobedňajšej a nočnej službe, tak som ho bez váhania zavolal dnu nachvíľu si posedieť, kým prelejem mlieko, čo doniesol.

Už ani neviem, ako a čo sa to udialo, ale odrazu prišla reč na to, že akurát je Jána a on je Ján. Ja som sa tiež priznal k menu Ján. Nuž, nielen na Orave sa patrí v takom prípade „vzájomne sa uctiť“.  Dohodli sme sa preto na poháriku vínka. Ani sme pohárik nedopili a zazvonil nám bývalý pán učiteľ v pozícii „poisťováka domácností“.

Keď videl, že sedíme pri poháriku vína, priznal sa aj on, že je Ján. A vtedy sa to začalo. Ukázali sa, že sú to chlapi, ako sa hovorí „veselé kopy“. Obaja boli muzikanti, k čomu sa priznali v momente, ako počuli môjho syna trénovať na husličkách. Ten nám najskôr hral školské „fidlovačky“, potom začal pán učiteľ –„poisťovák“, ktorého sme sprevádzali pesničkami. Všetci traja sme si parádne z plného hrdla zaspievali. Bolo to radosti žiť! Keby bola harmonika, bol by sa ako hudobník predviedol aj najstarší Ján-kosec. Predviedol sa nám totiž neskôr pri iných príležitostiach, keď sme mu už hovorili starký Janko.

Z najstaršieho Jána–kosca alebo starkého Janka, sa stal pre mňa akoby druhý otec. Zvlášť pri stavbe rodinného domu mi bol ako pravá ruka, pri všetkých mojich konaniach a rozhodnutiach.

Ján-„poisťovák“ sa stal jedným z mojich neskorších, dobrých kamarátov, ba priam čoby môj starší, vtipný, veselý a kresťansky zmýšľajúci brat.

Starký Janko mi bol v Tvrdošíne neuveriteľnou oporou pre jeho kresťanské zmýšľanie, veselú a povzbudivú náturu. Kým žil, v ničom nevidel problém. Vedel pomôcť a poradiť, za čo som mu odvtedy po celý môj život povďačný. Nie je dňa, aby som na neho nepomyslel a nepomodlil sa zaňho.

(poslucháč Ján)

O impulzoch vďačnosti, ktoré dávajú môjmu životu i práci energiu a zmysel

Som pôrodná asistentka a 33 rokov s Božou pomocou pomáham budúcim mamičkám priviesť na svet ich bábätká. So svojimi rodičkami prežívam celý priebeh pôrodu, nakoľko som aj ja štvornásobnou maminkou. Moja práca ma nielen baví, ale robí mi aj veľkú radosť. Najmä vo chvíľach, keď po niekoľkohodinovej námahe čakania na príchod dieťatka vidím šťastie a radosť maminky. A niekedy aj slzy dojatia v očiach otecka, keď spolu objímajú v náručí svoj malý pokladík. Tento krásny výsledok ma stále posúva ďalej a napĺňa novou energiou, hoci v tejto covidovej dobe je to veľmi ťažké, keď cez ochranné prostriedky nie je umožnený až taký priamy kontakt.

Myslím si, že nerobím vôbec nič výnimočné. Vykonávam svoju prácu s radosťou a Božou pomocou. Napriek tomu, takto presne pred dvanástimi rokmi počas Vianoc vstúpila do môjho života úplne cudzia osoba. Svojím postojom ku mne prehĺbila ešte vrúcnejší vzťah k mojej práci a dala a stále dáva mi silu prekonávať aj ťažšie chvíle. Tie prichádzajú stále a hlavne v tomto období,  keď vládne veľa strachu o zdravie ešte nenarodených detí. Tou paňou je pani Adelka D. z Banskej Bystrice, ktorá porodila svoje prvé dieťatko takto počas Vianoc vo zvolenskej pôrodnici. Spomínam si akoby to bolo dnes. Prišla mi do služby s bolesťami, v očiach s obavami, strachom, ale aj radosťou, ktoré pri jej ťažkej anamnéze boli opodstatnené. Všetko dobre dopadlo, narodil sa Adamko, krásny chlapček, ktorý má teraz 12 rokov. Je veľmi šikovný a okrem iných aktivít moderuje aj vo vašom rádiu reláciu Svetielko.

S pani Adelkou sme stále v kontakte. Obdarúva ma krásnymi sms-kami či fotografiami svojej rodinky. Tešia ma jej slová, že mám stále miesto v ich srdci. Takéto slová od cudzej osoby ma aj po toľkých rokoch dokážu stále posúvať ďalej. A aj keď mi je niekedy ťažko pri návrate z práce a hlavne v tejto dobe, tak krásne prejavy vďačnosti ma nabíjajú energiou a dávajú zmysel mojej práci. Aspoň viem, že vždy je dôvod vstať a ísť ďalej a robiť budúce mamičky šťastnými a spokojnými.

Veľmi Pánu Bohu vďačím za toto všetko a pani Adelku v mojom živote.

(poslucháčka Viera)

Ako rýchlo sa znepokojenie zmenilo na vďačnosť

Cestou vlakom sa na mňa celý čas pozerala staršia pani. Úprimne, znervózňovala ma. Vravela som si, prečo sa radšej nepozerá z okna alebo niečo nečíta. Ja som sa venovala svojmu novému služobnému mobilu, a zároveň som si vravela, že by som sa takto do iných nestarala. Keď som však vystupovala, zastavili ma slová tej panej: „Nechali ste si na stolíku mobil!“  Po celý zvyšok dňa som mala o čom uvažovať... Chcem sa preto poďakovať za takýchto všímavých ľudí. Všetci sme tu na niečo.

(poslucháčka Eva)

Pre niekoho zázrak, pre iného skutok milosrdenstva

Chcem sa podeliť so zázrakom a otvoreným srdcom cudzích ľudí. Počas nedeľnej svätej omše mi ukradli bicykel. Ako kostolníčka ho mávam odložený pred sakristiou. Deti ho po mojom návrate domov šli hneď hľadať, no márne. Na sociálnu sieť som zverejnila oznam o krádeži môjho bicykla s prosbou, aby mi dali vedieť v prípade, že ho niekde niekto videl. O pár minút na to mi volal kamarát, že jeho mamka sa chce so mnou rozprávať. Keďže počula, čo sa mi stalo, darovala mi svoj nový bicykel, ktorý nepoužívala. Myslela som si, že sa mi sníva. Ďakujem tej milej panej za preukázaný skutok milosrdenstva a lásky. (poslucháčka Mária)

Ako súťaž funguje?

Počas tretieho adventného týždňa nám napíšte, za čo ste vďačný cudziemu človeku. Príbehy posielajte na sutaz@lumen.sk. Nezabudnite pripísať heslo: ADVENT - ČAS VĎAČNOSTI. Uzávierka súťažného týždňa je vo štvrtok 16. decembra večer.

V piatkovej Lumenáde 17. decembra o 10:10  vyhlásime výhercu týždňového kola súťaže, ktorý získa vecné ceny: kniha Snúbenci zo Spolku svätého Vojtecha, multifunkčná šatka – bufka s logom Správne naladený, sklenená fľaša s logom Správne naladený, pero s logom Správne naladený, magnetka s logom Rádia LUMEN, káva z našej ponuky.

Súťažíme počas všetkých adventných týždňov a vždy s inou témou vďačnosti. Spomedzi štyroch týždňových výhercov jedného odmeníme dvojnásobne. Vo finále súťaže jednému z nich dáme darčekový poukaz na pobyt pre 4 osoby v apartmáne ELEMIR v Bešeňovej. Pobyt sa vzťahuje na 5 po sebe nasledujúcich nocí. Víťazný príbeh vyhlásime v Rannom spojení 24. decembra.

Vybrané príbehy budeme uverejňovať na lumen.sk a vo vysielaní. Zapojte sa a pomôžte nám dostať vďačnosť za rodinu do slovenského rozhlasového éteru.

Podrobnosti o fungovaní súťaže si môžete nájsť TU.