Na Vianoce sa pripravujeme spolu s Mons. Petrom Beňom. Modlitbu ruženca sa modlíme na jeho úmysly a každú nedeľu počúvame jeho zamyslenia. Pozrite si ich v textovej podobe!

Zamyslenie na prvú adventnú nedeľu v roku A:

Budík nepatrí k veciam, ktoré sú nám milé. Každé ráno sa rozzvoní a prikazuje nám vstávať: Už je najvyšší čas! Svätý Pavol hovorí dnes podobne ako ten budík: Už nadišla hodina, aby ste sa prebudili zo sna. Čo to svätý Pavol o nás tvrdí? Veď on vlastne celkom nezdvorilo hovorí, že sme až doposiaľ spali, že to tak ďalej nejde, že sa musíme rýchlo prebudiť . Hneď v ďalšej vete nám však vysvetľuje, ako to myslí: Teraz je nám spása bližšie, ako vtedy, keď sme uverili. Už ubehlo veľa času od nášho krstu – 10, 20, 50 alebo ešte viac rokov. Každým dňom sa približujeme k smrti. Každý deň sa približuje aj koniec sveta. Takýto svet ako je dnes, raz skončí a potom už bude svet pokojnejší a krajší. Ten budúci svet bude celkom patriť Bohu, a spolu s ním tam budú jeho verní.

Kto z nás bude medzi tými vernými? Mali by sme na to myslieť. Mnohí na to však nemyslia,  že sa blíži stretnutie s Pánom. A tak svätý Pavol má pravdu, že my duchovne spíme. Preto je tu advent a vianočná doba, ktorá nám stretnutie s Ježišom pripomína. Preto sv. Pavol volá: „Noc pokročila, deň sa priblížil. Zhoďme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla. Žime počestne ako vo dne.“ Čo to znamená? Aby sme nerobili nič, začo by sme sa museli pred Ježišom hanbiť. Naopak, chce, aby sme každý svietili ako svetlá, aby sme svietili dobrom a robili ľuďom radosť. Aby tí dobrí boli ešte lepšími a tí zlí aby boli menej zlými.

My na svojich každodenných zvykoch neradi niečo meníme. Pokiaľ nás neprekvapí choroba, nečakaná udalosť, zostávame vo svojich pohodlných papučiach. Ale teraz je tu Advent, začiatok nového liturgického roku, začiatok radostnej prípravy na slávenie Vianoc. Nielen vonku sú v tomto období dlhé noci, ale aj v nás sú mnohé temnoty – a my tie skutky temnoty máme v Advente prenikať svetlom.

Možno nás napadne  - to si mám teraz napísať zoznam svojich zlých skutkov, svojich zlozvykov a každé ráno a večer si ho prečítať? Čo na mne vadí ľuďom okolo mňa, čo na mne vadí mne samému, čo na mne vadí Pánu Bohu? To si musím svoje chyby stále pripomínať, aby som na ne nezabudol?

To určite nie, to by bolo zlé adventné predsavzatie. S takým predsavzatím by sme sa ďaleko nedostali. Stále si pripomínať svoje chyby, to nie. Práve naopak – máme si pripomínať, akí máme byť, akí chceme byť. Nie negatívne, ale pozitívne. Mám si často pripomínať v mysli, ako sa chcem pripodobniť Ježišovi, svojim myslením, správaním, svojou láskou. Toto každodenné úsilie o pripodobnenie sa Kristovi – to je osobný advent každého z nás.

Človek si rád zakladá na tom, aký je veľký. „Ja už som veľká, už mám 10 rokov, ja už som dospelý, už mám 18, ja už som zrelý, už mám 50.“ Ale koľko nezrelosti, koľko detinskosti v sebe nosíme, niektorí po celý svoj život. V každom dieťati je akoby niečo zo šelmy, ktorá bojuje proti všetkému o prežitie. Ako často hovoríme: Ja chcem, Ja nechcem, ja vyžadujem, ja, ja. Všetko pre seba, iných nevidím, nevnímam. Tu niekde môžeme položiť adventnú otázku pre každého z nás: Ako ďaleko som na svojej osobnej ceste k zrelosti, k podobe s Kristom?

Dlhá je táto adventná cesta človeka od JA k TY, od sebectva k láske. Dlhá je cesta od TY ku Kristovi, k viere, k nádeji. Kedy sa vydať na túto cestu? Evanjelium hovorí, že hneď. Buď začneš hneď alebo nikdy, ak to budeš odkladať na zajtra.

Toto je deň, ktorý dal nám Pán! Teraz je deň spásy.

S čím teda chceme začať tohtoročný advent? Pripodobňovať sa ku Kristovi svojim myslením, správaním, svojou láskavosťou. Vykročením od JA k TY. Aby sme na Vianoce boli zrelšími kresťanmi.

Zamyslenie na druhú adventnú nedeľu v roku A:

Sv. Ján Krstiteľ nám v evanjeliu dnešnej druhej adventnej nedele výzvou k pokániu odhaľuje aj to, že sa príchodom Mesiáša priblížilo nebeské kráľovstvo, Božie kráľovstvo. To kráľovstvo, ktoré židia po stáročia očakávali, ktoré malo byť naplnením zmyslu celých dejín spásy. Treba pripomenúť, že židia ho chápali najmä politicky, že Mesiáš, ktorý príde, obnoví Dávidovo kráľovstvo. Nový zákon o ňom hovorí čisto ako o duchovnej realite. Liturgia ho opisuje ako kráľovstvo pravdy a života, kráľovstvo svätosti a milosti, kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja.

Ale Kristus už prišiel, už tu bol. Vykúpenie sa už udialo. A my sme si nie istí tým, či sa Jánove slová naplnili. Kde je to Božie kráľovstvo? Kde je to kráľovstvo pokoja? Či nie je na svete aj naďalej nespravodlivosť, či slabší nie sú utláčaní? Či nie je život plný trápenia a neistoty, či to nevyzerá stále tak, že práve tí slušní, dobrí ľudia majú život ťažší než darebáci, či dobrodruhovia? Kde je spravodlivosť Božieho kráľovstva?

Nečudo, že sa  veriacemu človekovi vnucuje predstava, že Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť je záležitosťou až druhého sveta – toho po smrti: Tí, ktorí v tomto živote trpeli, tí budú mať za to prednosť po smrti, vo večnosti. Niekedy sa takéto myslenie pretavilo až do predstavy, že nielen zlí ľudia, ale aj Boh sám zosiela na ľudí trápenie, úmyselne ho vo svete sužuje, aby ho mohol za to po smrti odmeniť.

Ako to teda s tým kráľovstvom je? Prišlo, či neprišlo, alebo ešte len príde?

Sv. Pavol nám pripomína, že naša vlasť je v nebi. Tam je náš večný domov a tam budeme večne žiť v plnosti Božieho kráľovstva. Ale keď sa na príchod Božieho kráľovstva pýtali apoštoli Ježiša, ten im povedal, že ono je už tu - Božie kráľovstvo je medzi vami. Keď blahoslaví hladných a trpiacich, hovorí to v prítomnom čase, nie v budúcom: Blahoslavení ste už teraz, nie až po smrti, teraz. Ako si vysvetliť tento zdanlivý nesúlad? – Tak, že tu na zemi je božie kráľovstvo v stave rastu, rozvíjania sa a v nebi bude v plnosti, v celej svojej kráse a dokonalosti. Tu ešte nie je dokonalé, lebo my, ktorí ho budujeme, nie sme dokonalí. V nebi ho budú tvoriť svätí, preto bude dokonalé.

Preto je namieste, keď sa denne aj viackrát modlíme: „príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi...“ Každý deň znovu a znovu prosíme o to, aby sa život na zemi čím viac podobal Božiemu Kráľovstvu, ktoré bude v nebi. Keby náš svet bol dokonalý, nemuseli by sme tak úpenlivo prosiť, aby aj na zemi zavládlo to, čo je v nebi, aby sme aj na zemi mohli prežívať to, čo prežívajú blažení v nebi. Je to vôbec možné? ... prežívať nebo tu na zemi? Keď nás Ježiš naučil modlitbu, v ktorej o to denne prosíme, asi to možné bude.

Je veľmi dôležité uvedomiť si, že Boh nás pozýva za spolupracovníkov pri budovaní Božieho kráľovstva. On dáva vzrast a podobu, ale aj my máme priložiť ruku k dielu. Aj vďaka nám sa má život na zemi približovať životu v nebi. My sme tí, ktorí máme premáhať zlo dobrom, nespravodlivosť spravodlivosťou, lož pravdou, nelásku láskou. Nejde tu len o to - znášať utrpenie, ale zvládnuť ho. Každé zlo, každé trápenie je v protiklade s Božou vôľou. Boh nás vedie k tomu, aby sme sa snažili podľa svojich síl premeniť zlo na dobro.

Skúsenosť nás naučila, že ťažký život dáva najviac príležitostí k obráteniu zla na dobro, môže byť plodnejší a požehnanejší. Ľudia, ktorí vo svojom živote veľa zakúsili, bývajú zrelší, ušľachtilejší, stálejší. Len tak hoci čo s nimi nepohne.

Posmrtné nebo, blaženosť večného života každý človek buduje už v tomto živote, tým, že miluje, že premieňa zlo na dobro. Len ten, kto sa pre dobro rozhodne za života a s týmto rozhodnutím aj koná, len ten ho bude mať po celú večnosť.

Zamyslenie na tretiu adventnú nedeľu v roku A

Občas sa nám v živote stáva, že sa cítime bezradní, neistí, bezmocní, nevieme ako ďalej. Dnes v takejto bezradnosti nachádzame Jána Krstiteľa. Je vo väzení, bezmocný, zneistený, pochybujúci o samom Ježišovi – Mesiášovi. Pýta sa: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Pred časom Ján s pevnou vierou ukazoval na Ježiša: „Tento musí rásť!“ A teraz sa mu zdá, že Ježiš nerastie, že nie je dosť aktívny, dosť výbojný, vec Božieho kráľovstva nenapreduje. Ak si Mesiáš, tak prečo netrestáš hriešnikov, neničíš darebákov, prečo nezačínaš s očistou vo svete?

Priznávame, že ani nám nie sú podobné otázky a podobné neistoty cudzie. Vyrástli sme ešte v pevnom kresťanskom svete, všetko sa nám zdalo jasné, nebolo problémov ohľadne viery, nebolo otázok, či Kristus a jeho učenie je to pravé pre ľudstvo. Nebolo spochybňované to, čo sme čítali v Biblii. Nebolo škandálov vo vnútri Cirkvi.

Aj keď sa tomu všetkému bránime, aj keď si hovoríme – ja viem svoje – predsa nás to znepokojuje. Prečo Božie kráľovstvo ustupuje, namiesto toho, aby rástlo? Kde vôbec je to Božie kráľovstvo, čo robí náš Mesiáš Ježiš?  A to už sú tie dnešné jánovske otázky: „Ty si ten, ktorý má prísť a zachrániť nás? Kde si? Prečo nebojuješ?

Ježiš nám odpovedá, tak ako Jánovi. Je preto veľmi dôležité, aby sme dnešné Ježišove slová počúvali pozorne s otvoreným srdcom: Choďte a povedzte Jánovi, čo vidíte: Slepí vidia, tí, čo stáli na mieste ako chromí, sa začínajú hýbať, hluchí počujú a chápu, mŕtvi vstávajú zo svojej mŕtvolnej pasivity.

Rozumieme tej odpovedi? Otázka o Božom kráľovstve nie je slovo do diskusie, tá sa nevyrieši debatovaním, mudrovaním. Božie kráľovstvo sa musí žiť! Božie kráľovstvo je vec činu, konania, správania sa. Deti Božieho kráľovstva idú a konajú. O láske nemudrujú, ale v láske žijú. Kráčajú za láskou, bratstvom, zmierením. Tak to platilo v minulosti a tak to platí aj dnes. Boh pôsobí, ale nie podľa našich predstáv a nášho času. On pôsobí nenápadne, ticho a účinne. Nebojme sa, on dáva vzrast Božiemu kráľovstvu.

Ak niektorí majú obavy z budúcnosti Cirkvi, je to len prejav slabej viery. Veď nám bolo sľúbené, že ani brány pekelné ju nepremôžu. Až príliš sme náchylní plakať nad tým, čo všetko je zlé, ale akoby sme prehliadali to, čo je dobré. A dobra nie je málo, len ho pozorne hľadajme. Aký smutný vie byť život, keď naň hľadíme len cez prizmu ťažkostí, neúspechov a sklamaní. Pritom sám Pán nám ponúka veľa udalostí, ktoré nás vedia potešiť, povzbudiť. Buďme ľuďmi nádeje. Žime z nádeje. A svedčme o nádeji pred svetom. Aj napriek krížu, ktorý bol prítomný v Ježišovom živote, ktorý je prítomný v našom živote i v dnešnom svete. Príbeh Dieťaťa, ktoré očakávame, nekončí krížom, on končí zmŕtvychvstaním! Áno, Boh pôsobí, ale ináč ako si to my predstavujeme.

Pán nás cez proroka Izaiáša uisťuje: „Vzchopte sa, nebojte sa! Hľa, váš Boh! On sám príde a spasí vás!“

Ktorýsi moderný mysliteľ prepísal Ježišovu odpoveď Jánovi Krstiteľovi do modlitby:

Pane Ježišu, ty si iný. Ty konáš inak, než my bežní ľudia!

Ty si sa ujal cudzoložnice, keď ju všetci zavrhovali.

Ty si šiel na návštevu k colníkovi, keď sa všetci od neho odvracali.

Ty si k sebe volal deti, keď ich všetci dospelí od seba odháňali.

Ty si pozval Pavla k nasledovaniu, keď sa ho všetci báli.

Ty si utekal pred slávou, keď ťa všetci chceli urobiť kráľom.

Ty si miloval chudobných, keď vo svete platil iba majetok.

Ty si uzdravoval chorých, keď ich všetci od seba odháňali.

Ty si mlčal, keď všetci na teba kričali.

Ty si na seba vzal vinu, keď si všetci s Pilátom umývali ruky.

Ty si vstal z mŕtvych, keď si všetci mysleli, že je s tebou koniec.

Pane Ježišu, ty si iný! Ďakujem ti za to.

A tiež chápem, že aj mňa voláš, aby som bol iný.

Prežite duchovnú obnovu na vlnách Rádia LUMEN spolu s nami 16. a 17. decembra 2022.