Na Azúrovom pobreží oproti Cannes leží súostrovie Îles de Lérins. Tu na ostrove Saint-Honorat sa nachádza cisterciánsky kláštor, kde v súčasnosti žije 21 mníchov. V dome pre hostí, malebne umiestnenom medzi vlastnými vinicami kláštora a parkom borovíc a kaktusov, majú muži, ženy a rodiny príležitosť stráviť čas duchovného rozjímania. Vedľa kláštorného kostola je po malom ostrove roztrúsených sedem kaplniek.

Málo známych biografických údajov

Cisterciáni sú na ostrove Saint-Honorat od roku 1869, no korene mníšskej komunity siahajú do piateho storočia, keď sa niekoľko mužov pripojilo k svätému Honorátovi, ktorý tu žil ako pustovník. Z komunity vyšli dôležití biskupi a aj sv. Patrik Írsky mal nejaký čas žiť na ostrove Saint-Honorat. Tu žil a pôsobil aj cirkevný otec Vincent Lerínsky, ktorého liturgickú spomienku cirkev slávi 24. mája.

Z dôvodu jeho utiahnutého mníšskeho života sa nám o Vincentovi zachovalo iba niekoľko životopisných údajov. Pochádzal pravdepodobne zo severnej Galie, dnešného Belgicka. Jeho dielo ukazuje solídne klasické vzdelanie, a tak sa dá predpokladať, že pochádzal z vyššej galskej triedy. Spočiatku viedol svetský život. Okolo roku 425 ako už nie celkom mladý muž sa obrátil a následne sa pridal k mníchom okolo svätého Honoráta, ktorý žil podľa „regule štyroch otcov“, najstaršej kláštornej reguly v Galii.

V roku 434 Vincent pod pseudonymom „Peregrinus“ napísal Commonitorium, jediné dielo, ktoré mu možno s istotou pripísať. Spomína v ňom, že Efezský koncil bol pred tromi rokmi, takže je možné presné datovanie (428). V čase, keď sa cirkev musela vyrovnať s herézami rôzneho druhu – napríklad s donatizmom, arianizmom a pelagianizmom –, chcel Vincent odpovedať na otázku: „Ako dokážem bezpečnou a takpovediac všetkým prístupnou a priamou cestou odlíšiť pravdu katolíckej viery od falošnosti heretickej zvrátenosti?“

Vincent sa pri tom spoliehal na teológov, ktorí žili pred ním, najmä na cirkevného otca Ireneja Lyonského a tiež na cirkevného spisovateľa Tertuliána, no svoje myšlienky dokázal formulovať systematickejšie. Týmto spôsobom sa mu podarila klasická formulácia katolíckeho princípu tradície: „V samotnej katolíckej cirkvi treba zásadné zabezpečiť,“ napísal v Commonitoriu, „aby sme sa držali toho, čo všade, vždy a všetkými bolo verené; lebo to je v pravom a vlastnom zmysle katolícke. Naznačuje to už význam a zmysel tohto slova, ktoré zahŕňa všetko v celku.“

Formatívna veta pre Prvý vatikánsky koncil

Táto veta platí dodnes a odlišuje katolícke od protestantského chápania viery, ktoré charakterizuje princíp „sola Scriptura“.

Vincent uvažoval aj nad otázkou pokroku v katolíckom učení. Napísal: „Poznanie, vedenie a chápanie majú rásť, skutočne razantne napredovať, tak u jednotlivca, ako aj v celej cirkvi, ale iba jej vlastným spôsobom, to znamená v tej istej náuke, v tom istom zmysle, v tom istom poňatí.“ Prvý vatikánsky koncil citoval v konštitúcii „Dei Filius“ túto vetu a dodnes je záväzná pre katolícke chápanie teológie.

Na záver Vincent napísal: „Preto je bezpochyby zákonnou a správnou normou pokroku, pevne daným a najkrajším poriadkom rastu to, že počet rokov vždy u dospelých vybaví časti a formy, ktoré už u najmenších položila ako základ múdrosť Stvoriteľa.“

Uctievaný aj v pravosláví

Vincent Lerínsky zomrel pravdepodobne okolo roku 450. Najskôr bol na Saint-Honoratus v povesti svätosti a neskôr bol zapísaný do zoznamu svätých v Martyrologium Romanum. Od roku 2017 je uctievaný ako svätý aj v pravosláví.

Pôvodne publikované v katolíckom dvojtýždenníku Die Tagespost. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.