Na štátnych hraniciach s Ukrajinou vo Vyšnom Nemeckom pomáhali týždeň tri sestry saleziánky (FMA). Využili na to školské prázdniny v Trenčianskom kraji. Ich úlohou bolo stáť na mieste, cez ktoré prichádzajú ľudia cez hranicu, zastaviť ich a pýtať sa, ako im môžu pomôcť. „Rozprávam s nimi po rusky, takže si rozumieme. Nestretla som sa s tým, že by odmietli hovoriť po rusky. Sú radi, že im rozumieme a môžeme im pomôcť,” povedala v rozhovore pre TK KBS a Rádio Lumen rehoľná sestra Lamiya. Väčšina ľudí dlho čaká na hraniciach, preto sú podľa nej šťastní, že na slovenskej strane stretnú svojich blízkych. „Sú však ľudia, ktorí nemajú nič a povedia: “Nevieme, čo ďalej”,” hovorí.

Sestra Lamiya chce pomáhať ľuďom. „Preto som tu a dúfam, že niečím pomôžem. Dáva mi to veľa, veľa ma to učí. Odvahe tých ľudí, ktorú majú, že prídu sem. Sú veľmi vďační. Učím sa veľa od dobrovoľníkov, lebo vidím obrovskú ľudskosť, súcit a obetavosť a fascinuje ma koľko ľudí je nonstop na hraniciach, spia tri hodiny a naozaj sú tu a chcú pomôcť aspoň tým, ktorým môžeme,” povedala s tým, že prichádzajú aj chvíle, keď nevie čo ďalej, lebo utekajúcim ľuďom pred vojnou nevie pomôcť. „Ale verím, že je nad tým Boh. Keď prídeme domov, ideme si oddýchnuť, modlíme sa za týchto ľudí a odovzdávame ich Bohu,” zdôraznila.

Sestra Lamiya vie, že nie všetci môžu prísť pomáhať na hranicu, lebo sú zamestnaní. „Dôležité je týchto ľudí prijať, byť s nimi trpezliví. Prihovoriť sa im, byť im nápomocní. Niekde ich odprevadiť, ukázať im niečo, poradiť,” dodáva mladá saleziánka.

Vo Vyšnom Nemeckom pomáha aj Gabika z Košíc, ktorá sa ako dobrovoľníčka prihlásila cez webovú stránku Košickej eparchie. Na hranicu prišla druhýkrát. „Keď človek vidí potrebu ľudí, tak nebude sedieť doma a vráti sa,” povedala. Gabika po prechode hranicou víta utečencov, dáva im potravinové balíčky a drogériu, podľa toho, čo kto potrebuje a nasmerováva ich k stanom, kde dostanú ďalšie informácie. „Chcela som niečo urobiť. Keďže na celospoločenskú situáciu nemám žiadny dosah, tak robím ako človek, čo môžem,” zdôraznila.

Ľudia, ktorí prichádzajú sú podľa dobrovoľníčky Gabriely rôzni. „Sú to mamy s deťmi. Sú to samotné deti, ale aj pubertiaci bez rodičov. Väčšinou sú v šoku, sú unavení a uzimení a chcú len niekoho, kto sa na nich usmeje a kto im dá čaj, kávu, či rukavice. Nevedia, čo ich čaká,” povedala Gabika, podľa ktorej každý z nás má nejaké možnosti, ale väčšina z nás nie je schopná niekoho u seba ubytovať. Treba však podľa nej sledovať výzvy organizácií a poslať buď peniaze, alebo venovať svoj čas.

Na hraničnom priechode vo Veľkých Slemenciach pomáha Táňa, ktorá pochádza od Mukačeva. Na hraniciach je so spolužiačkou. Obe študujú v Prešove prekladateľstvo. „Prišla som pomáhať svojim ľuďom. Kontrolujem kam idú. Pomáham deťom. Ponúkam jedlo, niečo sladké pre deti, podávam deky,” hovorí s tým, že nemôže nepomáhať. „Som Ukrajinka a na mojej Ukrajine je vojna. Keď pomáhajú Slováci, tak ja nemôžem zostať nič nerobiť. Som veľmi rada, že im pomáham. Prichádzajú mnohí z Kyjeva a Charkova. Som rada, že im môžem pomôcť,” hovorí. U jej rodičov pri Mukačeve teraz ubytovali širšiu rodinu z Charkova, aj z Kyjeva. „Moja rodina nemá zatiaľ vojnou zničené domovy, ale veľa ľudí sa nemá kam vrátiť. Veria však, že sa vrátia. Utekajú, lebo majú strach. Ale všetci sa chcú vrátiť domov,” zdôraznila. Slovensko je podľa nej pre nich prechodná krajina. Smerujú do Nemecka, Belgicka. Mnohí idú do Prahy, pretože tam majú rodinu.