Katechéza pre mládež: Viera je z hlásania (4)

Ako si môžeme byť istí, že Kristovo učenie k nám prišlo bez akýchkoľvek zmien? Veď uplynulo tak veľa času od chvíle, keď apoštoli vyšli do sveta kázať to, čo počuli od samotného Spasiteľa...

S pomocou apoštolov, ktorých viedol Svätý Duch, bolo slovo, ktoré pred viac ako dvetisíc rokmi verejne hlásal Spasiteľ, uchované neporušené a nepoškodené ľudskými úvahami. Keď vyučovali svojimi slovami a spravodlivým životom, svätí otcovia Cirkvi, svedkovia apoštolskej Tradície, pomáhali svojim súčasníkom porozumieť zjaveným pravdám hlbšie. Prvými Otcami boli učeníci samotných apoštolov: svätý Kliment, rímsky pápež, svätý Ignác Bohonosec a svätý Polykarp Smyrniansky.

Za veľkých učiteľov viery a spravodlivosti považujeme svätých Atanáza Veľkého, Bazila Veľkého, Gregora Teológa, Gregora Nysského, Jána Zlatoústeho, Ambróza Milánskeho, Augustína Hippského, Leva Veľkého, Cyrila Alexandrijského, Gregora Veľkého, Maxima Vyznávača, Jána Damaského a ďalších.

Cirkevní otcovia, inšpirovaní Svätým Duchom, sa podelili o plnosť zjavenej pravdy prijatej od samotného Spasiteľa a odovzdanej apoštolmi všetkým národom, aby celé ľudstvo mohlo byť uznané za hodné daru spásy.

Sformulovali Otcovia základné dogmy našej viery?

Áno. Pravdy zjavené Bohom vo Svätom písme a v posvätnej Tradícii sa stali vzácnym pokladom pre Cirkev, spoločenstvo veriacich. Kresťanská cirkev uchováva tento posvätný poklad, starostlivo dohliada na jeho pravosť a čerpá z neho múdrosť a inšpiráciu, o čo delí so všetkými ľuďmi dobrej vôle.

Všetok Boží ľud v Cirkvi – laici a ich pastieri – uchovávajú, vyznávajú a uvádzajú do praxe pravdy, ktoré Pán zjavil ľudstvu. Aby uchovala tieto pravdy v bezpečí, Cirkev ich jasne opisuje jazykom, ktorý je prístupný ľuďom konkrétnej doby a kultúry. Takéto definície pravdy tvoria „pravidlo viery“ Cirkvi. Nazývame ich dogmy.

Koncilové myslenie svätých Otcov je inšpirované milosťou Svätého Ducha. Svätí Otcovia začali definovať našu vieru, začali garantovať súlad viery Cirkvi so slovami, ktoré povedal samotný Spasiteľ.

Aj dnes má Cirkev tú istú úlohu – uchovať pravdu bez ujmy a kázať pravdu o spáse ľuďom. Zodpovednosť za odovzdávanie viery majú biskupi – nástupcovia apoštolov. Ich trvalé, všetkým určené a jednotné učenie o pravdách zjavených Bohom a odovzdaných apoštolmi nazývame cirkevné učenie.

Prečo existuje toľko rôznych tradícií, obradov a cirkví, ak Otcovia na ekumenických konciloch spoločne definovali rovnakú vieru?

V Kristovi bolo evanjelium alebo dobrá zvesť oznámené všetkým ľuďom bez ohľadu na ich historické a kultúrne pozadie. Ľudská kultúra – jazyk, zvyky, spôsob myslenia a žitia – nestojí v ceste náležitému hlásaniu evanjelia, ale stáva sa jeho neoceniteľným nástrojom. A tak jediná Tradícia Božieho slova bola stelesnená vo veľkej rozmanitosti kultúr, pričom ich nezničila, ale zušľachtila, naplnila životodarným významom a evanjeliovými hodnotami. V týchto kultúrach boli v priebehu storočí sformované charakteristické teologické, liturgické a duchovné spôsoby odovzdávania Božieho zjavenia. Stali sa vzácnym dedičstvom samosprávnych cirkví a tým aj celej Kristovej Cirkvi.

Vďaka úsiliu svätých Cyrila a Metoda vstúpilo Kristovo evanjelium do slovanskej kultúry. Nepochybne oni a ich žiaci preložili evanjelium a liturgické texty do jazyka, ktorému ľudia rozumejú. Posvätná Tradícia sa tak stala kvasom pre novú kresťanskú kultúru, uprostred ktorej sa formovala naša cirkevná tradícia.

A moja stará mama ma učila základné pravdy viery, keď som bol malý!

Viera je Boží dar a ovocie nášho počúvania Božieho slova, ale človek ju musí vyživovať a rásť v nej, a toto si vyžaduje naše úsilie. Cesta viery sa začína v kresťanskej rodine. V rodine rodičia nielenže učia svoje deti základné pravdy evanjelia, ale aj sami sú povolaní aktívne dosvedčovať tieto pravdy svojím životom.

Nábožný a čnostný život robí z kresťanskej rodiny centrum Božej prítomnosti v spoločnosti. Evanjelium preniká všetky rozmery verejného života, lieči rany spôsobené hriechom a inšpiruje zodpovedné zväčšovanie verejného dobra.

Láska k Bohu a blížnemu posväcuje a posilňuje našu lásku k vlastnému národu, učí nás oddanosti a obetavosti pri budovaní našej vlasti. Tá istá láska robí vlastenectvo aktívnym a plodným. S pomocou Cirkvi naša láska k vlasti nadobúda hlbší, posvätný význam. Rodina, národ a Cirkev sa stávajú dôležitými centrami odovzdávania viery, prostredníctvom ktorej Božia milosť uskutočňuje spásu človeka a celého ľudského rodu.

Dogma je definícia viery, ktorú prijali Otcovia na ekumenických konciloch.

Inkulturácia je vyjadrenie jednej Tradície v rozmanitosti miestnych kultúr a tradícií.

Samosprávna cirkev je kresťanská cirkev stelesnená v kultúre určitého národa.

Zdroj: We walk with Christ. Preložil o. Ján Krupa