Ako si môžeme byť istí, že Kristovo učenie k nám prišlo bez zmien? Veď uplynulo tak veľa času od chvíle, keď apoštoli vyšli do sveta, aby kázali to, čo počuli od samotného Spasiteľa...

S pomocou apoštolov, ktorých viedol Svätý Duch, bolo slovo, ktoré pred viac ako dvetisíc rokmi verejne hlásal Spasiteľ, uchované neporušené a nepoškodené ľudskými úvahami. Keď svätí Otcovia Cirkvi, ktorí sú svedkami apoštolskej Tradície, vyučovali svojimi slovami a spravodlivým životom, pomáhali svojim súčasníkom hlbšie porozumieť zjaveným pravdám. Prvými Otcami boli učeníci samotných apoštolov: svätý Kliment, rímsky pápež, svätý Ignác Bohonosec a svätý Polykarp Smyrniansky.

Za veľkých učiteľov viery a spravodlivosti považujeme svätých Atanáza Veľkého, Bazila Veľkého, Gregora Teológa, Gregora Nysského, Jána Zlatoústeho, Ambróza Milánskeho, Augustína z Hippo, Leva Veľkého, Cyrila Alexandrijského, Gregora Veľkého, Maxima Vyznávača, Jána Damaského a ďalších.

Otcovia Cirkvi, inšpirovaní Svätým Duchom, odovzdali plnosť zjavenej pravdy, ktoré je prijatá od samotného Spasiteľa a odovzdaná apoštolmi všetkým národom, aby mohlo celé ľudstvo byť uznané za hodné daru spásy.

Sformulovali Otcovia základné dogmy našej viery?

Áno. Pravdy zjavené Bohom vo Svätom písme a v posvätnej Tradícii sa stali vzácnym pokladom pre Cirkev, spoločenstvo veriacich. Kresťanská cirkev uchováva tento posvätný poklad, stráži jeho autentickosť a čerpá z neho múdrosť a inšpiráciu, o ktorú sa delí so všetkými ľuďmi dobrej vôle.

Všetok Boží ľud v Cirkvi – laici a ich pastieri – uchovávajú, vyznávajú a uvádzajú do praxe pravdy, ktoré Pán zjavil ľudstvu. Aby boli tieto pravdy v bezpečí, Cirkev ich jasne opisuje jazykom, ktorý je prístupný ľuďom konkrétnej doby a kultúry. Takéto definície pravdy tvoria „pravidlo viery“ Cirkvi. Nazývame ich dogmy.

Koncilové myslenie svätých Otcov je inšpirované milosťou Svätého Ducha. Svätí Otcovia začali definovať našu vieru, začali garantovať súlad viery Cirkvi so slovami, ktoré povedal samotný Spasiteľ.

Aj v súčasnosti má Cirkev tú istú úlohu – uchovať pravdu bez ujmy a kázať ľuďom pravdu o spáse. Zodpovednosť za odovzdávanie viery majú biskupi – nástupcovia apoštolov. Ich trvalé, všeobecne rozšírené a jednotné učenie o pravdách, ktoré zjavil Bohom a odovzdali apoštoli, nazývame cirkevné učenie.

Prečo existuje toľko rôznych tradícií, obradov a cirkví, ak Otcovia na ekumenických konciloch spoločne definovali rovnakú vieru?

V Kristovi bolo evanjelium alebo dobrá zvesť odovzdané všetkým ľuďom bez ohľadu na ich historické a kultúrne pozadie. Ľudská kultúra – jazyk, zvyky, spôsob myslenia a života – nestojí v ceste náležitému hlásaniu evanjelia, ale stáva sa jeho neoceniteľným nástrojom. A tak jediná Tradícia Božieho slova sa stelesnila vo veľkej rozmanitosti kultúr, pričom ich nezničila, ale zušľachtila, naplnila životodarným významom a evanjeliovými hodnotami. V týchto kultúrach sa v priebehu storočí sformovali charakteristické teologické, liturgické a duchovné spôsoby odovzdávania Božieho zjavenia. Stali sa vzácnym dedičstvom samosprávnych cirkví, a tým aj celej Kristovej Cirkvi.

Vďaka úsiliu svätých Cyrila a Metoda vstúpilo Kristovo evanjelium do do slovanskej kultúry. Nepochybne to boli oni a ich žiaci, ktorí preložili evanjelium a liturgické texty do zrozumiteľného jazyka. Posvätná Tradícia sa tak stala kvasom pre novú kresťanskú kultúru, uprostred ktorej sa formovala naša cirkevná tradícia.

A moja stará mama ma učila základné pravdy viery, keď som bol malý!

Viera je Boží dar a ovocie nášho počúvania Božieho slova, ale človek ju musí pestovať a rásť v nej, a toto si vyžaduje naše úsilie. Cesta viery sa začína v kresťanskej rodine. V nej rodičia nielenže učia svoje deti o základných pravdách evanjelia, ale sami sú povolaní ich aktívne dosvedčovať svojím životom.

Modlitbový a cnostný život robí z kresťanskej rodiny centrum Božej prítomnosti v spoločnosti. Evanjelium preniká všetky dimenzie verejného života, lieči rany spôsobené hriechom a inšpiruje zodpovedné zväčšovanie spoločného dobra.

Láska k Bohu a blížnemu posväcuje a posilňuje našu lásku k vlastnému národu, učí nás oddanosti a obetavosti pri budovaní našej vlasti. Tá istá láska robí vlastenectvo aktívnym a plodným. S pomocou Cirkvi naša láska k vlasti nadobúda hlbší, posvätný význam. Rodina, národ a Cirkev sa stávajú dôležitými centrami odovzdávania viery, prostredníctvom ktorej Božia milosť uskutočňuje spásu človeka a celého ľudského rodu.

Dogma je definícia viery, ktorú prijali Otcovia na ekumenických konciloch.

Inkulturácia je vyjadrenie jednej Tradície v rozmanitosti miestnych kultúr a tradícií.

Samosprávna cirkev je kresťanská cirkev stelesnená v kultúre konkrétneho národa.

Zdroj: We walk with Christ Preložil o. Ján Krupa