Domček Anny Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom poskytuje posledné týždne ubytovanie pre rodiny utekajúce z Ukrajiny a tiež pre dobrovoľníkov, ktorí prichádzajú slúžiť na hranicu. Ako povedala v rozhovore pre TK KBS a Rádio Lumen Mária Aľušíková, Domček od svojho vzniku, od kedy do neho začali prichádzať mladí, sa vždy venoval mladým a rodinkám. „Teraz v tejto dobe je prioritná úloha postarať sa o ľudí, ktorí utekajú z Ukrajiny. Tým, že sme blízko ukrajinských hraníc cítime to ako veľkú potrebu. Zároveň sa v tom nachádzame, že je to naša úloha,“ uviedla.

Prioritou pre Domček sú rodinky, ktoré utekajú pred vojnou. „Staráme sa o nich od prých dní od vypuknutia vojny. Mohokrát sú uzimené. Prešli hranicou a nevedia, čo ďalej. Dostali sa na Slovensko a potrebujú niekam ísť. Najmä vo večerných a nočných hodinách ich „zachytávame“. Pokytujeme im nocľah a stravu,“ hovorí Mária Aľušíková s tým, že niekoľko dní na to prišla potreba starať sa aj o dobrovoľníkov a poskytnúť aj im zázemie. „Mnohí z nich chodia na smeny, keďže chodia z celého Slovenska, potrebujú ubytovanie. Robíme, čo vieme. Každý deň je iný, prichádzajú nové implulzy. Snažíme sa byť v službe flexibilní,“ povedala. Nie všetci dobrovoľníci idú slúžiť na hranicu. Viacerí zostanú v Domčeku, aby vytvorili podmienku pre ich službu. „Keď človek ide nastavený, že chce slúžiť, keď má v sebe pokoru, tak si nevyberá službu. Kto si vyberá službu je otázka, prečo ide slúžiť,“ zdôraznila.

Len za prvých šesť dní prešlo Domčekom 237 utečencov, najmä mamičky a deti, a viac ako 50 dobrovoľníkov. Najmladším obyvateľom bolo mesačné bábätko. „Prišlo s mamičkou, ktorá bola s tromi deťmi, Bola to vôbec prvá rodina v Domčeku. Boli tu tri noci a potom smerovali do Čiech,“ prezradila Mária Aľušíková.

V Domčeku sú vytvorené viaceré tímy, ktoré slúžia iným. Sú to napríklad tímy pre varenie, upratovanie, zásobovanie, dopravu dobrovoľníkov. „Tieto služby sa dopĺňajú. My sme v Domčeku zvyknutí fungovať v tímoch. Keď vznikne nová potreba, snažíme sa dopniť ľudí do inej služby. Napríklad akonáhle obec poskytla kultúrny dom, museli sme tam zabezpečiť službu od upratovania, stráženia, až po ubytovávanie,“ vysvetlila Mária.

Všetci v Domčeku veria, že táto situácia sa zmení. „Modlíme sa za to, aby pokoj nastal medzi Ukrajinou a Ruskom. Sme však pripravení, ak bude potreba, zamestnanci i dobrovoľníci, robiť všetko preto, aby naša pomoc trvala čo najdlhšie,“ hovorí Mária, ktorú najviac povzbudzuje, keď vidí, že pomáhajú konkrétnym rodinám, ktoré potrebujú pomoc. „To ma napĺňa, že robíme zmysluplnú vec. Veľmi konkrétnu a potrebnú. Mne to dáva vnútorný pokoj, keď som sa dala do služby s Bohom, Boha sa pýtam, čo odo mňa chce. On moje rozhodnutia potvrdzuje pokojom a vnútornou radosťou, ktorá sa nedá opísať,“ dodala.

V Domčeku je každý deň viacero svätých omší či spoločných modlitieb a adorácií. „Viera sa prehlbuje vďaka takýmto ťažkým situáciám a skúškam. Ja si to neviem predstaviť bez dennej svätej omše a sviatostného života. Neviem, ako by sme dokázali takto fungovať. To je ten najväčší zdroj,“ zdôraznila.

Na východe, v blízkosti hraníc s Ukrajinou strávila tri dni spolu s manželom ako dobrovoľníčka aj Viera od Žiliny. „Som manželkou a aj matkou dvoch detí a veľmi citlivo vnímam to, čo sa deje na Ukrajine a nie je mi to ľahostajné. I to bol jeden z dôvodov, prečo sme sa s manželom vybrali do Vysokej nad Uhom - nevieme sa nečinne prizerať a chceli sme pomôcť,“ povedala s tým, že videla ženy – matky s deťmi, ktoré prešli hranicu vo Veľkých Slemenciach. „Boli unavené, uzimené, ustráchané, hladné i nevyspaté, rovnako ako ich deti. Niektoré mali cieľ svojej nedobrovoľnej cesty a niektoré nie. Nebolo pre nich jednoduché opustiť Ukrajinu, manželov, rodinu. Stretla som aj matku s dvomi deťmi, pričom jedno z nich bolo postihnuté. O to náročnejšie a komplikovanejšie to pre tú matku bolo, ale zvládala to. Úžasné bolo sledovať, ako starší súrodenci dohliadajú na tých mladších a mame tým pomáhajú a často suplujú úlohu otca,“ hovorí o spomienkach dobrovoľníčka Viera.

Udivila ju a dojala k slzám skromnosť detí. „Malý 4 ročný chlapček sa celý deň dokázal hrať s vláčikom, ktorý našiel medzi hračkami, vystačil si s ním a bolo úžasné pozorovať ho, ako mu robí spoločnosť, rozpráva sa s ním, skúma ho. Cestoval s ním až do Zlína, kde sa rozhodli ísť jeho rodičia,“ uviedla.

Podľa nej Ukrajinci vďačne príjmu pomoc, avšak nie dlhodobo. „Svedčí o tom aj príklad trojčlennej rodiny, ktorá cestovala do Zlína. Pán – mohol byť v mojom veku, vo vlasti sa venoval montovaniu okien, a presne v tomto odvetví by si rád našiel prácu. Ukrajinci nebudú vojnu zneužívať a nechcú byť dlhodobo odkázaní na pomoc druhých, chcú pracovať, žiť a byť nezávislí,“ zdôraznila.

Každá jedna rodina, s ktorou prišla do kontaktu bola neskutočne vďačná za všetko – za úsmev, usmernenie, poskytnutie teplého čaju, postráženie dieťaťa, za ľudskosť. „Ja som bola vďačná za úsmev, ktorý sa objavil na ich tvárach čo i len na chvíľu,“ hovorí Viera.

Veľmi príjemne ju prekvapili i dobrovoľníci, s ktorými sa stretla a bolo ich približne 25. Boli to mladí ľudia vo veku od 20 a viac, ktorí sa na pár dní vzdali svojho komfortu a vyšli zo svojej zóny len preto, aby nezištne pomohli tým, ktorí to dnes potrebujú. Obetovali svoj voľný čas, dovolenku a prišli. „Je to však aj zásluha duchovných otcov Pavla i Tomáša, ktorí dlhodobo pracujú s mladými ľuďmi a pomáhajú im nájsť správnu cestu,“ upozornila Viera, pre ktorú tri dni strávené na východe jej vyčistili hlavu, naučili ju väčšej pokore. „Uvedomila som si, že nie je samozrejmé mať strechu nad hlavou, žiť v mieri a je nesmierne ťažké zbaliť si život do dvoch igelitových tašiek a odísť do neznáma bez svojho manžela, priateľa, otca,“ dodala.