aktuality

Zo zahraničia | | Ján Sabol

Spoločenský komentár: Odvážna a úspešná Sicílčanka

Zo zahraničia

Ikona svätej Lucie

Trinásty december je venovaný jednej Sicílčanke, ktorá sa narodila vo východnom pobrežnom meste Syrakúzy. Matku svätice z konca 2. a začiatku 3. storočia zachránila sv. Agáta. To zmenilo život oboch Sicílčanok natoľko, že sa tiež rozhodli pomáhať druhým. Svoje bohatstvo, potom rozdali chudobným. V tých časoch ešte kresťanstvo nebolo legálne a tak dcéra, ktorá sa rozhodla podľa odporúčania z listov apoštola Pavla zostať pannou, čakali v dospelosti krušné chvíle: zatknutie, vypočúvanie, nútený pobyt v nevestici, pobyt v horiacej peci a napokon poprava mečom.

Vo všetkých týchto trápeniach jej Boh pre jej štedrosť, láskavosť a vieru preukazoval priazeň a tak podľa skorých životopisov z 5. storočia, vraj ani v nevestinci, ani v peci neutrpela žiadnu škodu. Ako správne tušíte, reč je o veľmi populárnej svätej Lucii. No obľúbenou sa nestala až v stredoveku, keď jej legendami opradený životopis sprevádzali mnohé tajuplné, rozprávkové až otázne tradície.

V jej rodnom meste v Syrakúzach nad katakombami, kde sú uložené jej pozostatky, stál oktogonálny chrám a potom aj veľká bazilika. Gregor Veľký svedčí, že okolo roku 600 existoval v Syrakúzach kláštor sv. Lucie a ďalší bol v Ríme. V hlavnom meste Katolíckej cirkvi jej pápež Honorius I. v 7. storočí vybudoval kostol Santa Lucia in Selce. V 6. storočí sa Lucia objavila na mozaike v bazilike Sant’Apollinare Nuovo v Ravene.

Kto vie, čo stálo za tým, že sa stala táto Sicílčanka medzi Talianmi niekoľko desaťročí po svojej smrti taká populárna. Buď to bolo pre jej hrdinskú odvahu zoči voči smrti, alebo to boli jej nezištné skutky lásky od mimoriadneho uzdravenia matky. Kým na severe boli tradície od stredoveku na svätú Luciu popreplatané skôr so svetlami, ježibabami, strašidlami či inými čarami, na juhu, odkiaľ aj pochádzala, ju zvykli nazývať aj nositeľkou darov. Podobne, ako my vnímame sv. Mikuláša alebo malého Ježiška.

Tento pohľad na ženu z juhu, Sicílčanku, úplne rozbíja stereotypné pohľady na zaostalý juh a rozvinutý sever, nielen v Taliansku, ale aj v Európe. Sicílčanku zo Syrakúz si od 6. storočia pripomínali v severnejšom Ríme a ešte severnejšej Ravene. Vzťah medzi severom a juhom Talianska kulminuje na úrovni západoslovenskej Bratislavy a východoslovenských miest.

Odkedy v Taliansku padla vláda premiéra Mattea Renziho, zrak všetkých ľudí sa zameral na túto juhoeurópsku krajinu. Neúspešné referendum o reforme ústavy odsunulo krajinu, ktorej banky stoja na pokraji bankrotu, smerom k ešte južnejšiemu Grécku s ešte väčšími problémami. Na rozdiel od Nemecka, kde Deutsche bank zachránil súkromný sektor, sú grécke a talianske banky odkázané na pomoc Európskej centrálnej banky ECB, verejnej inštitúcie. Kým jednotná menová únia eurozóny Euro nesporne prináša mnohé východy hospodársky úspešným krajinám, ostatným členom spôsobuje závažné problémy pri oživovaní ekonomík. Rozvinutým nízkymi úrokovými sadzbami prináša ďalšie zisky a menej rozvinutým nízkou infláciou bráni rozhýbať trhy a aj splatiť dlhy.

V jednotnom menovom priestore. Preto je na mieste aj pre polarizáciu v mnohých európskych krajinách otázka, ako vypustiť paru z napätia, ktoré spôsobuje stále nevyriešená kríza eurozóny. To, že stále viac ľudí volí neštandardné strany, poukazuje aj na skutočnosť, že nesúhlasia s postupom, ako sa rozhodli riešiť krízu eurozóny štandardné vlády, a nie sú ochotní čakať za výsledkami niekoľko desaťročí. Je to už takmer 7 rokov, čo európske inštitúcie začali zachraňovať Grécko a potom aj ďalšie krajiny. Myslím, že aj volebné výsledky v Európe prezrádzajú, že je najvyšší čas vyskúšať niečo nové, efektívnejšie a odvážne, najmä čo by rozbilo južno-severné a východo-záapadné európske stereotypy a pomáhalo by to najmä tým krajinám, ktoré sa ocitli v núdzi, a nie najmä tým, ktoré sú na tom dobre.